Niektoré stopy miznú časom, iné zostávajú v krajine, v pamäti a v hodnotách, ktoré formujú ďalšie generácie.
Niektoré osobnosti dejín sa nepreslávia bombastickými gestami ani verejnou slávou, ale tichou, systematickou prácou, ktorá ovplyvní generácie. Jednou z nich je aj prof. František Papánek – zakladateľ katedry lesníckej ekonomiky a politiky, bývalý rektor, vedec s medzinárodným presahom a neobyčajná osobnosť slovenského lesníctva. Pri príležitosti 30. výročia jeho úmrtia si pripomíname jeho život a dielo. Stretli sme sa 25. septembra 2025 o 14:00 hod. na pôde Vysokoškolského lesníckeho podniku TU Zvolen – lokalita Poruba. Súčasťou programu bolo slávnostné odhalenie spomienkového kameňa na počesť prof. Františka Papánka. Tu je môj príhovor pri tejto príležitosti.
…
Vážený pán rektor, vážený pán dekan, vážená rodina Papánkovcov, vážené dámy, vážení páni,
dovoľte mi, aby som dnes – pri 30. výročí úmrtia prof. Františka Papánka – vzdal úctu človeku, ktorého život bol výnimočný v mnohých ohľadoch. Spojil v sebe lesníka, pedagóga, rektora, vedca, humanistu i občana – a zanechal stopu, ktorú je potrebné uchovať. Bol to človek, ktorý nielen žil v 20. storočí, ale ho aj výrazne ovplyvnil svojou prácou – a zároveň niesol na sebe jeho stopy.
František Papánek sa narodil v roku 1912 v Budapešti. Základnú školu absolvoval v maďarskom jazyku, stredoškolské štúdium v nemčine vo Viedni, následne vyštudoval právo v Bratislave a lesníctvo v Brne. Už v mladom veku ovládal viac než desať jazykov – šiestimi plynulo, ďalšími sa vedel dorozumieť. Paradoxne, ako sám priznal, najťažšie sa mu učila slovenčina, s ktorou mal vo svojej mladosti najmenšie kontakty.
Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako lesný správca v Svätom Antone – boli to jeho manažérske a lesnícke začiatky. Aktívne sa zapojil do odboja a Slovenského národného povstania, tlmočil sovietskej armáde a dostal sa s ňou až do Prahy. Niesol zodpovednosť aj v časoch neľahkých rozhodnutí. Patril k tým, ktorí nesedeli bokom, ale konali.
Bol presvedčeným komunistom, no jeho kritické a analytické myslenie mu spôsobovalo problémy najmä vo vzťahu s funkcionármi bývalého režimu. Po vojne pôsobil ako riaditeľ slovenských štátnych lesov – bránil sa ich zjednoteniu s českými lesmi, no neskôr bol takmer obvinený z buržoázneho nacionalizmu.
Namiesto represií prišiel nový začiatok – na vysokej škole v Košiciach, kde sa etablovalo lesnícke a drevárske vysokoškolské vzdelávanie. Tam sa začala jeho akademická kariéra, ktorú v roku 1947 formálne potvrdilo vymenovanie prezidentom Benešom za mimoriadneho profesora. Stal sa vedúcim ústavu lesnej ekonomiky, čo môžeme pokladať za vznik našej katedry. Prof. Papánek je teda zakladateľom súčasnej modernej Katedry lesníckej ekonomiky a politiky.
Po presune fakulty do Zvolena v roku 1953 stál ako rektor pri budovaní novej Vysokej školy lesníckej a drevárskej a pri formovaní profilu katedry lesníckej ekonomiky. Bolo to obdobie budovateľského entuziazmu, ale aj zápasov o podobu našej alma mater. O tom, že tie boje boli neľahké, svedčí aj jeho odchod z vysokej školy v roku 1958.
Po odchode z akademickej sféry a nepríjemných peripetiách s hľadaním zamestnania pôsobil v Lesoprojekte a následne na Lesníckom výskumnom ústave, kde spracoval svoju najzásadnejšiu odbornú koncepciu, publikovanú v roku 1978 – teóriu a prax funkčne integrovaného lesného hospodárstva. Bol to moderný pohľad na les ako jednotný systém, kde sa prepájajú produkčné aj mimoprodukčné funkcie lesa – produkcia dreva, ochrana pôdy a vody, rekreácia či biodiverzita. Papánkovo funkčne integrované lesné hospodárstvo sa stalo základnou paradigmou v lesníckej politike – ideou vyvažovania a synergického spájania využívania a ochrany lesa. Táto teória výrazne ovplyvnila lesnícke myslenie v celom vtedajšom východnom bloku aj v niektorých rozvojových krajinách.
Cestovanie a poznávanie nových kultúr bolo jeho celoživotnou drogou. Z množstva jeho ciest spomeňme dve. V roku 1946 absolvoval študijnú cestu v USA, kde vznikla aj jeho odborná publikácia o americkom lesníctve. Žiaľ, kniha bola kriticky hodnotená z ideologických dôvodov, hoci išlo o vecnú a odbornú analýzu.
Jeho najvýznamnejšie zahraničné pôsobenie však prišlo v rámci FAO – Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN. Predovšetkým v Iráne zohral kľúčovú úlohu pri budovaní odborných lesníckych inštitúcií. Z tejto misie vznikla aj jeho literárna reflexia – kniha Perzské miniatúry, ktorá spája pozorovanie, kultúru a ľudský rozmer.
Za svojho života formoval generácie študentov, ktorých učil nielen vedieť, ale aj kriticky myslieť. Bol náročný, presný, spravodlivý. Vytvoril Lesnícky terminologický slovník, ktorý sa používa dodnes. Jeho učebnica Ekonomika socialistického lesného hospodárstva mala výrazný analytický charakter a bola uznaná ako celoštátna učebnica v Československu. Pokúsil sa s ňou aj o získanie veľkého doktorátu – no v tom čase bol už v nemilosti.
Počas svojej aktívnej kariéry publikoval viac než 120 odborných a vedeckých prác. Zahŕňali učebné texty, teoretické štúdie základného výskumu, ako aj výstupy z aplikovaného výskumu. Dokázal pritom niečo, čo sa podarilo po ňom v lesníckej ekonomike na Slovensku len málokomu – prepájať teoretickú analýzu s praktickým aplikovateľným riešením problémov. Aj keď sa venoval konkrétnym zadaniam pre aplikovaný lesnícky výskum, nikdy nezabúdal na teoretickú reflexiu, metodologickú čistotu a recenzovaný publikačný výstup, čím si udržiaval rešpekt vedca s medzinárodným presahom. Jeho príspevky formovali nielen lesnícku ekonomiku, ale aj spôsob, akým rozmýšľame o funkciách lesa v širšom spoločenskom kontexte.
Nemožno pritom obísť ani fakt, že na pôvodného zakladateľa terajšej katedry lesníckej ekonomiky a politiky sa v posledných rokoch jeho života aj po roku 1989 akosi zabudlo. Bol prítomný v akademickom živote len ako tolerovaná a niekedy veľmi potrebná entita s medzinárodným presahom, ale katedra mu len málo vyjadrovala uznanie. Kvázi akademickým autoritám typu prof. Ivana Kolenku, to padlo veľmi zaťažko, lebo prof. Františkovi Papánkovi nesiahali ani po päty. Pre pána Kolenku začínala história katedry v roku 1960, teda po odchode prof. Papánka z vysokej školy. A to napriek tomu, že svojím dielom a odkazom stála katedra práve na jeho základoch. Dnešné spomienkové stretnutie a tento pamätník sú preto nielen poctou, ale aj tichým gestom odčinenia. Uznanie prichádza možno neskoro, ale úprimne – a veríme, že s pokorou, akú by si prof. Papánek zaslúžil.
A hoci bol celý život racionalista, analytik a systémový mysliteľ, na sklonku života sa stal – ako to povedal jeho syn Fedor – spisovateľom. Jeho autobiografická kniha Šesť kníh môjho života, napísaná pôvodne pre rodinu, je dnes jedinečným svedectvom o 20. storočí – osobným, občianskym, odborným ale najmä pravdivým.
Vznikla zo zápiskov, ktoré spracoval jeho syn Fedor Papánek. Financovala ju manželka prof. Papánka, Lýdia, zo svojich životných úspor. Vydaná bola v malom náklade 300 kusov a darovaná len knižniciam a inštitúciám. Knihu pokrstili Korytnickou minerálkou – jedinou, ktorú mohol pán profesor na sklonku života piť. Čítal som ju dva krát a veľmi rád sa k nej vraciam, je veľmi inšpirujúca.
A ak by sme mali z jeho života vytiahnuť jednu vetu, mohla by to byť trochu parafrázovane tá, ktorú povedal aj on sám, ale zapísali si ju aj jeho kolegovia:
„Ak s problémom do 15 minút nevieme nič urobiť, naše stretnutie je neproduktívne.“
Dnes si ho pripomíname ako nestora slovenského lesníckeho myslenia. Ako človeka, ktorý prežil všetky podoby 20. storočia – monarchiu, vojnu, SNP, socializmus, perzekúcie i uznanie – a napriek všetkému zostal verný poznaniu, práci a pravde. Ďakujem, že dnes môžeme spolu vzdať úctu jeho odkazu.
…
Život Františka Papánka ukazuje, že aj v zložitých časoch je možné ostať verný poznaniu, pravde a profesionálnej integrite. Jeho myšlienky, práca i ľudský príbeh presahujú rámec jednej disciplíny či jednej inštitúcie. Možno práve teraz nastal čas, aby sa jeho meno a dielo stali známejšie aj mimo akademickej obce. Pretože odkaz Františka Papánka nepatrí len minulosti – patrí aj budúcnosti.
Celá debata | RSS tejto debaty