Bez dobrej teoretickej prípravy je napredovanie obmedzené. Platí to v športe aj práci (Les & Letokruhy, Apríl 2025, rozhovor s profesorom Ivanom Kolenkom).
Druhá časť mojej úvahy nad akademickým pôsobením niektorých kvázi autorít transformačného obdobia vo vysokom školstve a lesníctve sa sústreďuje na širšie systémové deformácie, ktorých boli súčasťou – vedome alebo pasívne. Táto úvaha je zároveň výzvou na kritickú sebareflexiu a na obnovenie poctivých štandardov vo vede, výučbe a akademickom mentorstve, lebo rezíduá tohto systému pretrvávajú dodnes.
V akademickej komunite sa neraz objavujú osobnosti, ktoré navonok reprezentujú hodnoty, kontinuitu a autoritu, no pri hlbšom pohľade odhaľujú rozpor medzi formálnym statusom a skutočným príspevkom k poznaniu. Tento text sa venuje jednému takémuto fenoménu: simulovaniu pedagogickej a vedeckej poctivosti, ktorá bola v 90. rokoch a prelome milénia prepojená s transformáciou lesného hospodárstva ale aj vysokého školstva.
Transformačné obdobie sa často vyznačovalo javom, ktorý možno označiť ako lumpenkapitalizmus – kombinácia zvláštnej privatizácie, klientelizmu, nečestných podnikateľských praktík, a – žiaľ – aj akademického krytia pre aktivity s pochybnou hodnotou. Niektorí akademici v tomto prostredí nepôsobili ako kritickí oponenti, ale skôr ako priami účastníci a technokratickí spolutvorcovia: pôsobili v dozorných radách bánk, podnikali v sektoroch prepojených s lesníctvom a zároveň boli akademickými gestormi pre tieto oblasti. Takéto postavenie nepôsobí ako dôkaz akademickej excelentnosti, ale ako ukážka toho, ako sa akademický titul môže stať nástrojom krytia niekedy zvláštnych podnikateľských aktivít a mocenských ambícií. Iní poctiví podnikatelia v sektore sa museli zaobísť bez konferencií s dodávateľmi dreva a výhod v bankovom sektore.
Niektorí akademici dnes radi vymenúvajú svoje akademické tituly, aby vytvorili obraz poctivého a erudovaného akademika. Svoje tituly vymenúvajú len stroho ako nezvrátiteľné fakty. A dokonca už je dnes ťažké zistiť ako sa volali tie ich kandidátske, habilitačné a doktorské práce alebo o čom boli ich habilitačné a inauguračné prednášky. Nie je však nezvyčajné, že práve počas transformačných 90. rokov nadobudli mnohí vysoké vedecké tituly v prostredí, kde kritériá boli nejasné, kontrola slabá a formálna lojalita často nahrádzala poctivú vedeckú prácu. V týchto podmienkach vznikli kariéry, ktoré dnes pôsobia autoritatívne – ale v konfrontácii so súčasnými štandardmi by neobstáli ani na úrovni doktorandského štúdia a čelili by vážnym otázkam o svojej vedeckej hodnote.
Tieto akademické autority boli aktívnou súčasťou systému, ktorý systematicky devalvoval štandardy vedeckej práce. Projekty základného výskumu mohli byť formálne vedené pod ich menom, aj keď často nemali jasne definovaný výskumný cieľ či odborný zmysel. Rovnako mali rozhodujúce slovo pri určovaní, ktorý príspevok v konferenčnom zborníku bude označený ako pôvodná vedecká práca alebo komu bude financovaná monografia – výstupy vtedy nevyhnutné pre kariérny postup. Medzinárodne overovanie kvality výskumu a účasti na zahraničných projektoch boli potláčané, neraz až otvorene znevažované. Citácie na tieto zborníkové práce a monografie sa nezískavali prostredníctvom vedeckého diskurzu, ale na chodbách univerzity, čím sa uzatvárala slučka formálneho, no obsahovo prázdneho akademického výkonu. V tomto systéme akademického mentorstva mali byť mentorovaní mladší kolegovia za každých okolností vďační a nadšene zdieľajúci aj pokrivené názory svojho mentora. Títo „svetoví profesori a veľkí doktori chodbového významu“ (nie je to môj konštrukt) sa stali mierou akademickej kvality len v tom, ako dokonale sa snažili „aparátčickými“ metódami udržať si svoj vplyv.
Naše kvázi autority síce vedeli predstierať, že robia aplikovaný výskum či poradenstvo v lesníckej ekonomike, no v skutočnosti sa ich „odbornosť“ často scvrkla na opakovanie poučiek z učebníc podnikového financovania, ako som už spomenul v predchádzajúcom blogu. Stačilo, aby narazili na čarovnú formulku o „optimálnom“ podiele úverov, a hneď ju servírovali ako univerzálne a nezvratné odporúčanie aj pre lesné podniky. Naši svetoví vedci boli aj podnikatelia s čudnou platobnou disciplínou pri platbách za drevo, takže ďalší komentár nie je potrebný.
V ekonomických vedách sme sa v 90. rokoch naozaj museli rýchlo preorientovať na princípy trhovej ekonomiky, predovšetkým vo vzdelávaní. Bolo to logické a nevyhnutné – študenti potrebovali porozumieť novým reáliám, a my sme sa snažili prispôsobiť obsah výučby. Lenže vedecká činnosť tým trpela a mnohí z nás to prijímali ako prirodzenú daň doby. V skutočnosti sme si však túto situáciu často osvojili aj ako pohodlnú výhovorku: namiesto toho, aby sme paralelne rozvíjali zodpovedný a medzinárodne overený výskum, ospravedlňovali sme zanedbávanie vedy pedagogickým tlakom. Jednoduchšie bolo navodzovať dojem vedeckej práce než ju skutočne robiť. Zvláštne je, že naše samozvané autority si dokonca do publikačných výkazov zapisovali aj medzinárodne overené publikácie – veď kto by už zisťoval, či klamú?
Žiaden z týchto aspektov by nemusel byť diskvalifikujúci, ak by bol reflektovaný. Problémom nie je minulosť samotná, ale jej nepriznané dedičstvo. Mlčanie o vlastnej účasti, obchádzanie vlastných zlyhaní a neetické prikrášľovanie spojené s moralizovaním a urážaním iných, predstavuje v akademickej kultúre formu pokrytectva, ktorá je obzvlášť nebezpečná. Nebezpečná vtedy, ak nie je len na úrovni akademického teoretizovania, ale praktických činov.
„Bez dobrej teoretickej prípravy je každé napredovanie obmedzené. Platí to v športe, aj v práci.“ Ani šachista nemôže získať titul veľmajstra bez systematickej prípravy a schopnosti čítať vývoj hry. V akademickom prostredí to však dlhé roky možné bolo – výkony sa nahrádzali dojmom, pozície lojalitou a tituly sa získavali politickou vôľou. Akademické inštitúcie strácali dôveru, a my to musíme pomenovať, že nejasne získané najvyššie vedecké tituly používali ako firewall pre svoje neúspešné podnikateľské či mocenské ambície. Ak akademická hodnota vzniká len z formy, nie z obsahu, vysokoškolské vzdelávanie a výskum sa stáva len preludom poznania. Výhovorka, že „taká bola doba“, nemôže obstáť.
Celá debata | RSS tejto debaty