Táto krátka úvaha vyplynula z vianočnej diskusie predstavenstva Slovenskej lesníckej komory (SLK) so sektorovými partnermi, ktorej som sa zúčastnil. SLK existuje už dlhší čas ako zákonom zriadená stavovská organizácia. Napriek tomu jej reálne postavenie v systéme správy lesov zostáva pomerne slabé – nemá povinné členstvo a nevykonáva kompetencie delegované štátom. V praxi tak funguje skôr ako reprezentatívna platforma než ako profesijná komora v plnom zmysle slova.
Dnes sa však situácia mení. V čase rozpočtovej konsolidácie sa opäť otvára diskusia o tom, či by SLK nemala prevziať časť úloh, ktoré dnes zabezpečuje štát, najmä v oblasti odbornej spôsobilosti odborných lesných hospodárov, ich ďalšieho vzdelávania a disciplinárnych konaní. Navrhované opatrenia by znamenali zásadnú zmenu charakteru komory. Zavedenie povinného členstva pre odborných lesných hospodárov a presun vybraných kompetencií by z nej urobili významného aktéra lesníckej politiky.
Korporativistický model nie je v profesijných oblastiach neznámy a v praxi sa často využíva. V Rakúsku majú svoju komoru s povinným členstvom aj majitelia lesov. Na Slovensku majú poľovníci svoju Slovenskú poľovnícku komoru. Profesijné komory často zohrávajú dôležitú úlohu pri zabezpečovaní kvality výkonu povolaní. Kľúčovou otázkou však vždy zostáva, ako je tento model nastavený a aké poistky obsahuje. Myšlienka prenesenia časti regulácie na stavovskú organizáciu sa v slovenskom lesníctve neobjavuje prvýkrát. V minulosti existovalo viacero pokusov o podobný neokorporativistický rez. Tie však narážali na výhrady samotnej štátnej správy, ktorá si uvedomovala riziká spojené s oslabením vlastnej kapacity a zodpovednosti.
Dnes je však situácia iná. Tlak na úspory vo verejných financiách robí tento model politicky atraktívnym. To, čo bolo kedysi považované za problematické, sa zrazu javí ako pragmatické riešenie. Práve preto je súčasná diskusia reálna a má potenciál prejsť od úvah k legislatívnym krokom. Posilnenie SLK by znamenalo výrazné zvýšenie jej politickej a inštitucionálnej váhy. Kontrola nad vstupom do profesie, vzdelávaním a disciplinárnymi mechanizmami je silným nástrojom vplyvu.
Diskusia o SLK sa však netýka len komory a jej členov. Dotýka sa aj samotného postavenia štátnej správy v lesníctve. Prenos kompetencií bez paralelného posilnenia štátnej správy môže viesť k oslabeniu jej výkonu a strate schopnosti zabezpečovať verejný záujem. Ak sa štát uspokojí s formálnym dohľadom bez dostatočnej odbornej kapacity, vzniká riziko regulačného vákua (pozri tu). Silná komora totiž nemôže dlhodobo nahradiť úlohu štátnej správy lesného hospodárstva ako garanta rovnováhy medzi sektorovými záujmami a spoločenskými očakávaniami.
Skúsenosti z iných oblastí ukazujú, že silná stavovská organizácia automaticky nezaručuje vyššiu kvalitu správy vecí verejných. Aj preto je potrebné klásť dôraz nie na samotné povinné členstvo odborných lesných hospodárov, ale na spôsob výkonu poradenstva a zodpovednosti. Z pohľadu odborných lesných hospodárov však povinné členstvo prináša aj otázky. Nesmie to viesť k oslabeniu odbornosti, k obmedzeniu individuálnej profesijnej autonómie ani k neprimeranému nárastu administratívnej záťaže. Posilnenie SLK by malo ísť ruka v ruke s posilnením špecializovanej štátnej správy lesného hospodárstva. V tejto rovnováhe by sa z odborného lesného hospodára mal stať partner štátnej správy, a nie – ako je to často vnímané dnes – jej predĺžená ruka.
Tak ako konsolidácia pôsobí ako iniciátor zmien v ukotvení Slovenskej lesníckej komory, bude zároveň pôsobiť aj ako brzda zmien smerujúcich k posilneniu štátnej správy lesného hospodárstva. Práve preto je nevyhnutné uvažovať o týchto procesoch spoločne, nie oddelene. V podmienkach slabého a fragmentovaného lesníckeho sektora a prebiehajúcej konsolidácie však takáto koordinácia naráža na výrazné politické limity a zároveň otvára otázku potreby novej dohody medzi lesníckym sektorom a štátom – dohody, ktorá zlepší spoluprácu a jasne rozdelí zodpovednosti (pozri tu).
Posilnená SLK však môže zohrávať aj veľmi pozitívnu úlohu. V ideálnom prípade by sa mohla stať sektorovým aj medziodvetvovým prepájateľom na národnej úrovni– platformou, ktorá spája lesnícko-drevársky sektor s ochranou prírody, vidieckym rozvojom, klimatickou politikou či bioekonomikou. Takáto komora by nebola len regulátorom, ale aj sprostredkovateľom dialógu a odborných kompromisov. To si však vyžaduje otvorenosť, vnútornú demokraciu a schopnosť pracovať s pluralitou názorov, ktorú by mala súčasná podoba SLK ďalej rozvíjať.
Odborní lesní hospodári na lokálnej úrovni ako terénni profesionáli, ktorí denne čelia napätiam medzi požiadavkami regulácií, záujmami obhospodarovateľov, iných sektorových a mimosektorových aktérov a očakávaniami verejnosti, by mohli byť partnermi aj facilitátormi participatívnych procesov – pokiaľ budú mať jasne definovaný mandát, metodickú podporu a inštitucionálne krytie.
Na osobnej rovine som za posilnenie sily lesníckeho sektora. Lesníctvo potrebuje sebavedomie a schopnosť artikulovať svoje záujmy aj prostredníctvom SLK. Zároveň však platí, že posilňovanie sektora nesmie ísť na úkor kvality lesníckej politiky ako verejnej politiky (pozri tu). Súčasná diskusia o posilnení Slovenskej lesníckej komory je reálnou príležitosťou. Zároveň je však testom schopnosti slovenského lesníctva uvažovať systémovo a dlhodobo pri zabezpečovaní verejnej správy lesníctva. Ak má tento krok prispieť k profesionalizácii a nie k oslabeniu lesníckej politiky, musí byť sprevádzaný jasnými poistkami, posilnením štátnej správy a otvorením komory smerom k spolupráci. Len vtedy môže ísť o krok vpred – nielen pre sektor, ale aj pre spoločnosť.


Celá debata | RSS tejto debaty