Čo nové v akademickom priestore?

Na prvých šéfov sa nezabúda. Nie preto, že by boli najhlasnejší, najviditeľnejší alebo najambicióznejší. Preto, že formujú naše prvé profesionálne intuície – čo je normálne, čo je slušné a čo už nie.

Mojím prvým šéfom – a zároveň prvým školiteľom na doktorandskom štúdiu – bol Ing. Július Ďurkovič, CSc. Opustil nás 25. septembra 2025 – v deň 30. výročia úmrtia prof. Františka Papánka, čo som vnímal ako zvláštnu symboliku. (pozri tu).

Keď sa dnes obzriem späť, uvedomujem si, že o ňom viem veľa osobných detailov. Niektoré z nich patria len do spomienok a rozhovorov, ku ktorým sa človek vracia postupne. Viem však veľmi presne, aký typ človeka a odborníka to bol. A to je možno dôležitejšie než dátumy, funkcie a tituly.

Študoval na Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Leviciach a na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Po praktických začiatkoch na Polesí Budča sa jeho profesionálna dráha spojila s Výskumným ústavom lesného hospodárstva, neskôr Lesníckym výskumným ústavom vo Zvolene, kde dlhé roky viedol odbor lesníckej ekonomiky a politiky. Prešiel obdobiami, v ktorých sa menil ekonomický systém, spôsob riadenia, jazyk politiky aj očakávania od vedy. Nikdy však nepôsobil ako niekto, kto by potreboval tieto zmeny komentovať nahlas. Skôr ich ticho analyzoval, prekladal do čísel, modelov, koncepcií a návrhov riešení.

Jeho odborná práca sa dotýkala tém, ktoré dnes znovu objavujeme pod modernými názvami: ekonomická efektívnosť lesného hospodárstva, verejné dotačné systémy v lesnom hospodárstve, oceňovanie mimoprodukčných funkcií, lesnícke súhrnné účty, zalesňovanie nelesných pôd a iné. Neboli to texty písané pre verejnú debatu ani pre médiá. Viedol veľké projekty aplikovaného výskumu, ktoré mali slúžiť rozhodovaniu – pomaly, systematicky a bez potreby potlesku.

Ako doktorand som ho vnímal najmä ako človeka pokojnej autority. Školiteľa, ktorý nepotreboval demonštrovať moc ani odbornosť. Nepamätám si zvýšený hlas, teatrálne gestá či potrebu presviedčať. Skôr trpezlivé vysvetľovanie, vecnosť a prirodzený rešpekt k argumentom. Popri metodike a odborných otázkach ma však viedol aj menej viditeľnou, no nemenej dôležitou časťou akademického života – zákutiami vzťahov na výskumnom ústave, pochopením ľudí, ich rolí, citlivostí a neformálnych väzieb, bez ktorých žiadna inštitúcia v skutočnosti nefunguje. Keď som niečo pokazil alebo sa unáhlil, tak sme si ticho posedeli. Bolo to pedagogické, ale predovšetkým ľudské.

Popri práci a výskume však existovali aj úplne obyčajné chvíle. Pomáhali sme mu na vinohrade pri jeho rodnom dome, v Šipiciach. Nebola to veľká udalosť ani teambuilding s programom – len práca, rozhovory a ticho medzi riadkami. A pamätám si, že vždy na jeseň priniesol burčiak. Nie ako gesto, ktoré by si pýtalo pozornosť, ale ako niečo samozrejmé. Dnes si uvedomujem, že aj v týchto drobných situáciách sa ukazoval jeho vzťah k ľuďom – prirodzený, neokázalý, ľudský.

Podobne prirodzene pôsobil aj medzi kolegami vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva. Patril ku generácii, pre ktorú boli odborné spory normálne, ale osobné vzťahy dôležitejšie než akademické pózy. K jeho blízkym kolegom a priateľom patrili Pavol Klč, Andrej Kyška, Peter Hrbáľ, Milan Voško, Jozef Remiš a Ladislav Varga, Dominik Klubica, Jozef Tutka, Ján Ilavský či Jozef Konôpka …a mnohí ďalší. Z ekonomickej komisie Odboru lesníctva Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, ktorú dlho viedol, to boli Jozef Jendruch, Benedikt Nemec, František Ondriš alebo Ľudovít Laco.  Nebola to „škola“ v zmysle jedného vodcu, skôr spoločenstvo ľudí, ktorí vedeli spolu pracovať, zahrať si mariáš, nesúhlasiť aj mlčať – a pritom si zachovať vzájomný rešpekt.

Po mojom odchode z Lesníckeho výskumného ústavu najprv na doktorandské štúdium do Göttingenu a neskôr na Technickú univerzitu vo Zvolene sa naše profesionálne cesty prirodzene rozdelili, no kontakt sa nestratil. Stretávali sme sa aj potom – niekedy pracovnejšie, inokedy celkom neformálne. Aj keď už bol na dôchodku, zostával prítomný v rozhovoroch a krátkych stretnutiach, občas len tak, v jeho garáži. Neboli to veľké debaty ani bilancovanie minulosti, skôr pokojné rozprávanie a ticho, v ktorom sa človek cítil dobre. Aj v týchto chvíľach sa potvrdzovalo to isté, čo kedysi: zmysel pre mieru, vecnosť a prirodzená ľudskosť.

Rozlúčili sme sa s ním v tichu a pokoji, tak ako žil a pracoval. Bola to rozlúčka dôstojná, plná úcty, no zároveň som si vtedy uvedomil, že niektoré rozlúčky sa nekončia jedným dňom ani jedným obradom. Sú ľudia, s ktorými sa človek lúči postupne – vracaním sa k rozhovorom, situáciám, drobným gestám a spomienkam, ktoré sa vynárajú až s odstupom času. Aj preto cítim potrebu rozlúčiť sa s ním ešte raz – prostredníctvom spomienok, ktoré sa ku mne budú vracať a ktoré si zaslúžia byť vyslovené.

V smútočnom príhovore zaznelo, že bol tvorivý, priateľský, ústretový a ľudský. Že bol skromný a čestný. Sú to slová, ktoré sa pri rozlúčkach používajú často – no nie vždy sú prázdne. V jeho prípade tieto slová neboli len formálnou súčasťou rozlúčky, ale niesli v sebe skutočný obsah.

Keď dnes hovoríme o kríze dôvery v inštitúcie, o strate odbornosti v politike či o napätí medzi vedou a rozhodovaním, uvedomujem si, aké dôležité je pripomínať si práve takýchto ľudí. Nie ako ikony, ale ako mierku normality a profesionálnej etiky. Ako pripomienku, že odbornosť môže byť tichá, nenápadná a pritom mimoriadne dôležitá.

Bol to môj prvý šéf.
Bol to môj prvý školiteľ.
A dnes viem, že to bola veľká výhoda.

Česť jeho pamiatke a nech odpočíva v pokoji.