Čo nové v akademickom priestore?

Z čoho budeme vychádzať.

Najradšej pri blogovaní vychádzam z vlastných empirických zistení, teraz urobím výnimku. Tento text vyplýva z publikácie Prof. Georga Winkela a kolektívu, ktorá kombinuje viaceré prístupy používané v analýze verejných politík a environmentálneho spravovania (https://conbio.onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/conl.13160). Namiesto hodnotenia jednotlivých opatrení Green Dealu ako „správnych“ či „nesprávnych“ sa zameriava na pochopenie politickej logiky, v ktorej vznikali, fungovali a postupne strácali podporu – aj v oblastiach, ktoré priamo ovplyvňujú lesníctvo.

Po prvé, text pracuje s prístupom analýzy verejnej politiky, ktorý chápe verejné politiky ako výsledok interakcie hodnôt, rôznych záujmov a inštitucionálnej moci. Green Deal je v tomto pohľade postavený na dočasnej zhode environmentálnych cieľov, hospodárskych očakávaní a regulačných ambícií, ktorá naráža na limity v momente, keď sa win–win sľuby prestávajú napĺňať.

Po druhé, využíva perspektívu medzinárodných procesov, v ktorej je Green Deal chápaný aj ako nástroj európskej moci a globálneho leaderstva. Opatrenia v oblasti lesov – od regulácie trhu s drevom až po monitoring a obnovu ekosystémov – sú v tomto rámci nielen environmentálnymi politikami, ale aj súčasťou širších geopolitických a obchodných stratégií EÚ.

Po tretie, text čerpá z politickej ekonómie, ktorá interpretuje Green Deal ako reakciu na ekonomické napätia, krízy a meniace sa podmienky globalizácie. Environmentálne regulácie sú tu vnímané aj ako nástroje ochrany trhu a presunu nákladov, pričom lesníctvo patrí medzi sektory, na ktoré tieto náklady dopadajú mimoriadne výrazne.

Napokon, inšpiráciou je aj politická ekológia, ktorá upozorňuje na nerovnomerné rozdelenie prínosov a bremien environmentálnych politík v priestore. Lesy a vidiecke regióny sa v tomto pohľade stávajú „zelenými hranicami“, kde sa stretávajú ciele ochrany prírody, hospodárske očakávania a sociálne konflikty.

Prečo sa lesníctvo ocitlo v centre krízy Green Dealu.

Lesníctvo sa v rámci Európskeho zeleného dohovoru nestalo okrajovou témou, ale jedným z jeho kľúčových oporných bodov. Green Deal totiž potreboval lesy súčasne ako uhlíkový zásobník, ako priestor pre obnovu biodiverzity aj ako zdroj obnoviteľnej suroviny pre zelenú transformáciu. Práve táto viacnásobná funkcia urobila z lesníctva sektor, na ktorý sa koncentrovali očakávania rôznych politík – bez toho, aby sa otvorene pomenovali konflikty medzi nimi.

Z politického hľadiska sa lesníctvo ocitlo v centre Green Dealu preto, že umožňovalo udržiavať naratív ekologickej modernizácie – predstavu, že je možné zároveň zvyšovať ochranu prírody, viazať uhlík a podporovať hospodársky rast. Tento naratív však narazil na svoje limity v momente, keď sa environmentálne ciele začali premietať do konkrétnych regulačných požiadaviek, zvýšených nákladov a obmedzení hospodárenia.

Lesníctvo sa tak stalo testovacím priestorom politickej uskutočniteľnosti Green Dealu. Oslabenie alebo zlyhanie viacerých nástrojov neodráža technickú nepripravenosť sektora, ale politickú neschopnosť udržať konsenzus, na ktorom bol Green Deal pôvodne postavený.

Tri zlomové body krízy Green Dealu v lesníctve.

Regulácia proti odlesňovaniu bola jedným z najsilnejších symbolov globálnej ambície Green Dealu. V lesníctve sa však veľmi rýchlo ukázalo napätie medzi ochranou lesov a logikou regulácie. Povinnosti sledovateľnosti a due diligence presúvajú náklady a riziká na producentov a spracovateľov dreva, vrátane tých v EÚ. Opakované odklady implementácie naznačujú, že nejde o technický problém, ale o politické zmierňovanie dosahov na vnútorný trh.

Návrh jednotného monitorovania lesov mal vytvoriť dátový základ pre environmentálne politiky EÚ. Narazil však na odpor členských štátov, ktoré ho vnímali ako zásah do národných kompetencií a implicitnú redefiníciu udržateľného hospodárenia. Zlyhanie návrhu ukazuje, že bez politického a spoločenského ukotvenia sa aj technicky opodstatnené opatrenia stávajú neakceptovateľnými.

Konflikt o začlenenie lesníctva do taxonómie udržateľných financií odhalil hlboký rozpor medzi regulačným jazykom finančných trhov a komplexnou realitou lesného hospodárenia. Neschopnosť dosiahnuť konsenzus nevypovedá o neudržateľnosti lesníctva, ale o limite snahy preložiť kontextovo viazanú prax lesníctva do univerzálnych štandardov. Finančná udržateľnosť hodnotí lesníctvo z pohľadu kapitálu a rizika, kým udržateľnosť v lesníckom ponímaní vychádza z dlhodobej ekologickej a ekonomickej reality lesa.

Čo majú tieto zlyhania spoločné.

Všetky tri prípady vychádzali z presvedčenia, že environmentálne ciele možno presadiť predovšetkým prostredníctvom technickej regulácie, štandardizácie a kontroly. V lesníctve sa však ukázalo, že konflikty medzi ochranou lesov a hospodárskou realitou nemožno odstrániť technokratickým jazykom. Len sa presúvajú do podoby odporu, schvaľovacích oneskorení a straty dôvery.

Spoločným menovateľom je aj asymetrické rozdelenie nákladov a úžitkov. Environmentálne ciele sú kolektívne, no bremená nesú najmä vlastníci a správcovia lesov, často v periférnych regiónoch. Prínosy sa realizujú na úrovni EÚ ako celku. Tento nesúlad oslabuje ochotu sektora niesť ďalšie záväzky.

Napokon, tieto zlyhania ukazujú, že zelená transformácia nie je bezkonfliktný proces, ale politický projekt spojený s prerozdelením úžitkov a nákladov – a lesníctvo tieto konflikty odhalilo skôr než iné sektory.

Čo z toho vyplýva pre európske politiky ovplyvňujúce lesníctvo.

Skúsenosť Green Dealu ukazuje, že politiky, ktoré ovplyvňujú lesníctvo, nemôžu byť postavené výlučne na rozširovaní regulácie a technických štandardov. Absencia spoločnej lesníckej politiky znamená, že lesníctvo je regulované nepriamo – prostredníctvom environmentálnej, klimatickej, obchodnej či finančnej politiky – čo zvyšuje riziko nesúladu cieľov a presunu zodpovednosti.

Budúce politiky budú musieť otvorene pracovať s konfliktmi, spravodlivejšie rozdeľovať náklady zelenej transformácie a posilniť politické a spoločenské ukotvenie rozhodnutí v regiónoch, kde lesy zohrávajú kľúčovú úlohu. Menej univerzálnych riešení a viac kontextovej citlivosti môže znamenať pomalší, ale stabilnejší postup.

Lesníctvo sa v ére Green Dealu nestalo problémom európskej environmentálnej politiky, ale miestom, kde sa najskôr a najjasnejšie ukázalo, že politické a úradnícke ambície bez spoločenského a ekonomického ukotvenia nevedia dlhodobo fungovať.