V mene Pánovom píšem ja, nehodný letopisec, aby pamäť nezahynula a budúce pokolenia vedeli, čo sa v jednom malom akademickom grófstve kráľovstva Učenosti za „dobrej vlády“ veľkého arcičernokňažníka Decentralisa z mesta starým menom Prešporok prihodilo. V tých časoch v grófstve našom začala vláda Impostora I, zvaného Malý, pod tichým dohľadom toho, ktorého meno sa nevyslovuje, no ktorého vôľa sa všade cítila.
I. O upevnení moci Impostora I, zvaného Malý
Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, si rýchlo spôsoby vlády osvojil, a jeho vládnutie viac tajtrlíkovaním než vládou bolo. Vládol, ale len o to sa staral, aby ho niekto iný o trón nepripravil.
Tajných hodností z kultúry mnoho mal, tak mu naraz i tri miesta vrchných radcov dali, a preto sa mu zdalo, že všetko vie. Čo nevedel, to poprel, čo nechápal, to zosmiešnil, čo mu odporovalo, to za nepriateľské označil.
Veľmi citlivý na seba a svoje krivdy bol, no k iným bezohľadný, lebo duchom krivý bol a ten, ktorého meno sa nevyslovuje, mu myseľ zaťažil. O tom ale iné listiny hovoria.
II. O tom, ako sa kultúra na „tajtrlíkovanie“ premenila
V tých časoch sa mnoho o kultúre narozprávalo, ale tá sa len ceremóniami prekrývala, aby hodnosti a dukáty boli.
Náš Impostor I, zvaný Malý, duchom úzky a pýchou presiaknutý, si pred svetom vážnosť udržať chcel, preto ceremónie organizoval. Černokňažník Kulturus vo väzení stále trpel, tak nikto nevedel, že náš Impostor I, zvaný Malý, vlastne len taký „tajtrlík“ výbojný a nekultúrny bol.
Hovorilo sa: „Načo kultúra, keď hodnosti máme?“ A čím viac hodností pribúdalo, tým menej sa piesní a básní v našom malom grófstve recitovalo. Náš Impostor I, zvaný Malý, ceremóniami obložený a duchom prázdny, vtedy najsmiešnejší bol, keď kultúru a sebakritiku poddaných učil. Ale o tom iná rozprávka bude.
Najmä o prírode a ľuďoch básne a piesne recitovať nevedel a len taký „tajtrlík“ bol, lebo ten, ktorého meno sa nevyslovuje, mu myseľ zatemnil.
III. O koláčoch a múke
Arcičernokňažník Decentralis takto riekol: „Poddaných ináč počty do šesť alebo sedem učiť treba“. Nestačí, že poddaní dopestovať múku a koláče napiecť vedia, aj spočítať ich musia.
Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, predtým veľký „tajný“ zástanca Arcičernokňažníka Centralisa, ľahko kabát prezliekol a Arcičernokňažníka Decentralisa, zbožňovať začal.
I náš Impostor I, zvaný Malý, počtami zaslepený a moci chtivý, aby počty poddaných do šesť či sedem lepšie učiť vedel, koláče piecť sa dal a múku pre iných mlieť chcel.
A čím viac múky sa mlelo a koláčov pieklo, tým viac pôda chradla, lebo sa jej nik nepýtal, čo ešte unesie. Vody v potokoch ubúdalo, mlynské kolesá škrípali a zem bola unavená, hoci na stole koláčov pribúdalo. Keď pôda chradla a vody ubúdalo, i ľuďom sa horšie žilo.
Ale náš Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, na to nedbal, poddaných do šesť či sedem poriadne učiť chcel, ale keď múku mlel a koláče piekol, tak to ináč robil, lebo pod vplyvom toho, koho meno sa nevyslovuje, myseľ zakalenú mal.
IV. O nádenníkoch mlynov, čo za málo koláčov múku mleli
Keď ľudia videli, ako náš Impostor I, zvaný Malý, svojich nádenníkov mlynov platí, horko zaplakali, lebo im len toľko koláčov dával, aby akurát prežiť mohli.
Náš Impostor I, zvaný Malý, tvrdý k poddaným a mäkký k mocným, si to však nijako nevšímal, lebo veľkým zástancom toho bol, koho meno sa vyslovovať nemôže.
Mnohí nádenníci mlynov mlčať museli, lebo aspoň nejaký koláč dostali. Iní mlčali, lebo dúfali, že raz viac koláčov dostanú.
A tak sa v grófstve stalo, že ľudia viac o tom nehovorili, čo je spravodlivé, ale len o tom, kto ešte koláč dostane. Ticho sa druhou a strach treťou mzdou stalo.
V. O pánoch sýpok, ktorí za obilie dukáty chceli
Náš Impostor I, zvaný Malý, zlatom oslepený, takto hovoril: „Keď prvý milión koláčov napečiete, vtedy do šesť či sedem počítať viete“.
Koláčov milióny napiekol, ale za múku dukáty neplatil, veď vraj to nejako cez ceremónie vybavíme. Keď páni sýpok dukáty za obilie chceli, tak výhovorky hľadal a kade ľahšie ich poslal, aby si vraj dukáty inde požičali.
Prečo to tak robil? Lebo pod vplyvom „veď viete koho“, myseľ zatienenú mal.
VI. O strážcoch truhlíc, ktorí svoje dukáty chceli
Náš Impostor I, zvaný Malý, počtami skúsený a sľubmi obratný, veľmi dobre do šesť či sedem počítať vedel a tak si od skúpych strážcov truhlíc dukáty požičal.
A strážcovia truhlíc si po svoje prišli, lebo oni vo svojej podstate zabúdať nevedia. Ale náš Impostor I, zvaný Malý, mamonom oťažený, opäť výhovorky hľadal a kade ľahšie ich poslal, lebo vraj taká doba je.
Prečo to tak robil? Lebo ten, ktorého meno sa nikto vysloviť neodváži, mu do jeho čiernej mysle šepkal.
VII. Epilóg
Náš Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, do hlbokej melanchólie upadal a malé prasacie očká plné nenávisti vyvaľoval, keď mu na jeho podvody proti prírode a ľuďom iní prišli.
A tu, na tomto mieste, letopisec mlčať viac nemôže. Lebo toho, koho meno sa nevyslovuje, pomenovať treba: Veľký Mamon to bol, ktorý nášmu Impostorovi I, zvanému Malý, výbojnému a nekultúrnemu, myseľ zotročil a svedomie umlčal.
Celá debata | RSS tejto debaty