V mene Pánovom píšem ja, nehodný letopisec, aby pamäť nezahynula a budúce pokolenia vedeli, čo sa v jednom malom akademickom grófstve kráľovstva Učenosti za „dobrej vlády“ veľkého arcičernokňažníka Decentralisa z mesta starým menom Prešporok prihodilo. V našom malom grófstve sa Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, kultúru poddaných učiť chcel. Keďže Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny ani kultúru ani sebakritiku nemal, ako už iní letopisci písali, kultúra sa v našom malom útulnom grófstve len takým koktavým tajtrlíkovaním stala.
I. O tom, ako sa kultúra na prázdnu kulisu premenila
V tých časoch sa mnoho o kultúre hovorilo, ba aj do pergamenov zapisovalo a slávnostne pečatilo, no čím viac slov o nej pribúdalo, tým menej jej bolo. Lebo kultúra, ktorá sa viac vyslovuje než žije, rada sa na ceremóniu premení a v prázdnych sieňach ozvenu vlastnej dôležitosti naháňa.
Náš Impostor I, zvaný Malý, duchom úzky a pýchou presiaknutý, veľmi túžil, aby ho svet za vzdelaného v kultúre a jemného pokladal. A tak, keďže výbojný bol, ale sebakritický nebol, aspoň ilúziu vytvoriť chcel, že kultúrny je. Ceremónie teda konal – veľké i malé, hlučné i prázdne – aby sa zdalo, že kultúra v grófstve prekvitá.
A keďže „zlý“ černokňažník Kulturus bol v tých časoch ešte vo väzení držaný, nik nevedel, že všetka tá nádhera len kulisa je. Ministri i radcovia teda chodili, kláňali sa, titulovali sa a hodnosti si odovzdávali, a v tom ruchu si ani nevšimli, že piesne stíchli a básne sa prestali recitovať.
Hovorilo sa totiž: „Načo kultúra, keď hodnosti máme?“ A tak sa stalo, že čím viac hodností pribúdalo, tým menej ducha kultúry v grófstve zostávalo.
II. Ako Impostor I , výbojný a nekultúrny, kultúrne spievať a recitovať chcel
Impostor I, zvaný Malý, ceremóniami obložený a duchom prázdny, najväčšmi sa vtedy zaskvel, keď poddaným kultúrne spievať a recitovať chcel. Ani západ, ani východ, ani sever ho kultúre nenaučili, ale jeho ješitná nadutosť mu to dovolila.
Ba čo viac – Impostor I, zvaný Malý, sa ministrami a radcami obklopil, ktorí sa v jeho prítomnosti rýchlo a ochotne nekultúre učili. Nie však preto, že by sa kultúra medzi nimi rozvíjala, ale preto, že si priazeň jeho zachovať museli. Kultúra bezvýznamná bola, hodnosti získané sa cenili.
A keďže Impostor I, zvaný Malý, ani doma pokoj nenašiel, aj dietky svoje v nekultúre cvičil. Tie síce poslúchali, no čo sa naučili, to ich na celý život poznačilo: vedeli sa tváriť, že recitujú, no nerozumeli; vedeli spievať, no čo spievajú, nevedeli.
III. O „zlom“ černokňažníkovi Kulturusovi z Prešporku
V tie dni z väzenia prepustivší „zlý“ černokňažník Kulturus z mesta starým menom Prešporok povstal, ktorý dekrétom riekol: „Nestačí chlieb poddaným; kultúry viac nech majú!“
Impostor I, zvaný, Malý, nekultúre a ceremóniám holdoval, prázdnymi rečami veci zahmlieval, takže kulisy a ceremónie miesto kultúry ďalej ľudu podávali.
A keď videl „zlý“ černokňažník Kulturus, čo sa v grófstve deje, zakázal, aby sa poddaným v tejto podobe „kultúry“ ďalej piesne recitovali a básne spievali. A hoci sa to niektorým prísne zdalo, mnohí pochopili, že pravdu mal. Lebo Impostor I, zvaný Malý, kultúru len predstieral.
Náš Impostor I, zvaný Malý, bez sebakritiky bol, sa takto sa čudoval: „Veď všetky hodnosti z kultúry mám, prečo spievať a recitovať poddaným nemôžem?“ Odvtedy ho „tajtrlík“ volali.
IV. Ako naše malé grófstvo do nekultúrnej temnoty upadlo
A tí, čo boli najbližšie – jeho dietky, radcovia i ministri – tým najviac trpeli. Totiž denne sledovať museli, ako sa z kultúry len také tajtrlíkovanie stáva. A poklonkovať, a jeho nekultúrne nezmysly počúvať.
Naše malé grófstvo útulné na dlhé roky do kultúrnej temnoty upadlo a ešte dlho potom ako Impostor I, zvaný Malý, svoje grófske žezlo odovzdať musel, bez úprimného a veselého spevu i recitovania poddaných chradlo.
A beda tomu, kto by bol ukázal, že kultúra aj skutočná môže byť. Taký rýchlo umlčaný bol, zosmiešnený alebo odstrčený bol, aby poriadok zdania a tajtrlíkovanie nenarúšal.
V. Epilóg
A tak sa stalo, že Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, čoraz väčšiu hanbu v srdci cítil, hoci ju nikdy nepriznal. Chvíľu výbojne intrigoval a potom do tichej melanchólie upadal, prasacie očká plné nenávisti vyvaľoval, a všetko ako krivdu sveta voči sebe vysvetľoval.
I takto fňukal: „A čo keď nekultúrny som, veď do trinásť počítať viem.“
Celá debata | RSS tejto debaty