Ešte pred niekoľkými rokmi patrila ochrana pralesov a starých lesov medzi najdiskutovanejšie témy európskej environmentálnej politiky. Viedli sa spory o rozsah bezzásahových území, ekonomické dôsledky ochrany či o tom, aké miesto majú staré lesy v modernom lesnom hospodárstve. Dnes sa však diskusia posúva do novej roviny.
Naznačuje to aj najnovší článok publikovaný v prestížnom časopise Conservation Letters, O’Brien et al. (2026). Priority Actions for the Conservation of Primary and Old‐Growth Forests in Europe. Conservation Letters, 19(4). Jeho autori už nepolemizujú o tom, či by sa staré lesy mali chrániť. Vychádzajú z predpokladu, že ochrana pralesov a starých lesov je súčasťou európskej politiky aj medzinárodných záväzkov. Hlavná otázka preto už neznie prečo ich chrániť, ale ako ochranu skutočne zabezpečiť.
Tento posun nie je náhodný. Európska únia prijala Stratégiu biodiverzity do roku 2030, schválila Nariadenie o obnove prírody (Nature Restoration Regulation) a prihlásila sa ku globálnym cieľom ochrany biodiverzity. Staré lesy sa pritom čoraz viac chápu nielen ako útočisko biodiverzity, ale aj ako významné zásobárne uhlíka, referenčné ekosystémy pre vedecký výskum a dôležitý prvok adaptácie krajiny na klimatickú zmenu.
Napriek tomu zostáva situácia v Európe ďaleko od ideálu. Pralesy a staré lesy pokrývajú menej ako tri percentá lesov Európskej únie. Väčšina z nich tvorí malé, vzájomne izolované fragmenty a mnohé z nich podľa autorov stále nemajú zabezpečenú dostatočnú ochranu. Práve preto formulujú štyri priority, ktoré by mali určovať ďalší vývoj európskej politiky ochrany starých lesov.
Najprv musíme vedieť, čo vlastne chránime
Prvým predpokladom ochrany je identifikácia a mapovanie starých lesov. Hoci Európska komisia už pred niekoľkými rokmi vyzvala členské štáty na ich systematické zmapovanie, podľa autorov článku tento proces stále nie je dokončený. Odhady rozlohy starých lesov sa medzi jednotlivými databázami výrazne líšia a mnohé hodnotné lokality zostávajú mimo oficiálnych evidencií.
Autori preto navrhujú nielen urýchliť mapovanie, ale dokonca zvážiť dočasné moratórium na ťažbu v potenciálnych starých lesoch dovtedy, kým nebude ich identifikácia ukončená. Ide o preventívny princíp – ak starý les raz zanikne, jeho ekologické vlastnosti nemožno obnoviť v horizonte jednej či dvoch generácií.
Aj na Slovensku táto otázka zostáva aktuálna. Inventarizácia starých lesov v posledných rokoch pokročila, stále však existujú lokality, ktorých prírodná hodnota nie je dostatočne zdokumentovaná alebo jednoznačne potvrdená. Na Slovensku pritom doterajšia identifikácia prebiehala vo veľkej miere pod vedením mimovládnych organizácií, pričom systematické zapojenie lesníckeho výskumu a odborných pracovísk zostalo pomerne obmedzené. Ak má byť ochrana starých lesov dlhodobo dôveryhodná, mala by stáť na čo najširšom odbornom konsenze.
Ochrana nekončí hranicou rezervácie
Vyhlásiť chránené územie ešte neznamená zabezpečiť ochranu prirodzených procesov. Staré lesy fungujú ako komplexné ekosystémy, v ktorých zohráva rozhodujúcu úlohu prirodzené odumieranie stromov, rozklad dreva, vetrové disturbancie, podkôrny hmyz či spontánna obnova lesa.
Autori preto upozorňujú, že tieto procesy môžu byť narušené aj v samotných chránených územiach. Odporúčajú obmedziť výstavbu nových lesných ciest, vylúčiť ťažbu vrátane sanitárnych zásahov, minimalizovať infraštruktúru a rekreačné aktivity a rešpektovať prirodzené fungovanie lesných ekosystémov. Ide o významný posun – od ochrany konkrétnych lokalít k ochrane ekologických procesov.
Staré lesy majú mať ochranné pásma
Jednou z najzaujímavejších častí článku je dôraz na ochranné pásma okolo starých lesov. Autori upozorňujú, že malé izolované rezervácie sú vystavené silným okrajovým efektom – mení sa mikroklíma, rastie vetrové zaťaženie a negatívne pôsobí intenzívne hospodárenie v okolí.
Preto odporúčajú vytvárať minimálne stometrové ochranné pásma a podľa potreby aj širšie krajinné zóny zmierňujúce vonkajšie vplyvy. Práve ochranné pásma pritom môžu v budúcnosti predstavovať jednu z najnáročnejších otázok implementácie, pretože sa často budú nachádzať na hospodársky využívaných lesných pozemkoch s rozdielnymi vlastníkmi a spôsobmi obhospodarovania.
Pre Slovensko je táto téma mimoriadne aktuálna. Autori sa pritom výslovne odvolávajú na metodiku ochrany Karpatských bukových pralesov zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Slovenské lokality tak nepredstavujú iba významné prírodné dedičstvo, ale aj modelový príklad budúceho smerovania európskej ochrany starých lesov.
V praxi to znamená, že pozornosť sa nebude sústreďovať iba na samotné jadrové územia. Rovnako dôležité budú ochranné pásma, spôsob hospodárenia v ich okolí a zachovanie podmienok potrebných na dlhodobé fungovanie týchto ekosystémov.
Izolované ostrovy nestačia
Štvrtou prioritou je ekologická konektivita. Väčšina starých lesov v Európe dnes tvorí malé izolované fragmenty, ktoré sú zraniteľnejšie voči klimatickej zmene, extrémnym disturbanciám aj strate biodiverzity.
Autori preto odporúčajú prepájať ich prostredníctvom obnovy krajiny a zároveň vytvárať podmienky na vznik budúcich starých lesov tam, kde dnes ešte nedosahujú potrebný vek ani ekologickú kvalitu.
Tento princíp má význam aj pre druhy viazané na rozsiahle prirodzené lesy. Dobrým príkladom je hlucháň hôrny, ktorého životaschopné populácie dokážu dlhodobo prežívať iba vo veľkých a vzájomne prepojených lesných komplexoch. Ochrana jednotlivých rezervácií preto sama osebe nestačí.
Aj zonácie slovenských národných parkov majú význam, ktorý presahuje hranice Slovenska. Vytvárajú predpoklady na zachovanie väčších celkov prirodzených lesov. Skutočná výzva však ešte len prichádza. Významná časť starých lesov sa nachádza mimo národných parkov, kde bude zabezpečenie ich ochrany podstatne komplikovanejšie.
Čo to znamená pre Slovensko?
Najväčším prínosom nového článku nie je samotný zoznam odporúčaní. Je ním posun v spôsobe uvažovania. Európska odborná diskusia sa už nevedie medzi zástancami a odporcami ochrany starých lesov. Predmetom diskusie sa stáva spôsob implementácie – ako identifikovať staré lesy, ako zabezpečiť ich ochranu, ako vytvoriť ochranné pásma, zabezpečiť ekologickú konektivitu a vytvárať podmienky pre vznik budúcich starých lesov.
Práve tu sa však biologická téma mení na tému verejnej politiky. Ochrana starých lesov nebude závisieť iba od vedeckých poznatkov o ich ekologickej hodnote. Rozhodovať bude, aké nástroje štáty zvolia, ako rozdelia náklady a prínosy ochrany, aké kompenzácie ponúknu vlastníkom lesov a či sa im podarí vytvoriť dôveryhodný systém spravovania založený na spolupráci, nie iba na regulácii.
Skúsenosti zo zonácií slovenských národných parkov ukazujú, že hľadanie spoločensky prijateľných riešení nie je jednoduché ani tam, kde existuje silný verejný záujem na ochrane prírody. O to náročnejšie bude zabezpečiť ochranu starých lesov mimo národných parkov, kde sa stretávajú rozmanité vlastnícke vzťahy, hospodárske využívanie lesa a legitímne očakávania vlastníkov.
Práve skúsenosti z implementácie Európskeho zeleného dohovoru sú pritom dôležitým varovaním (pozri tu). Viaceré environmentálne politiky ukázali, že ani vedecky dobre podložené ciele automaticky nevedú k úspešnej realizácii. Ak nie sú primerane zohľadnené ekonomické dôsledky, vlastnícke práva, regionálne špecifiká a spoločenská akceptácia, konflikty sa neodstránia – iba sa presunú do implementácie. Ochrana starých lesov preto nebude skúškou biologických poznatkov. Bude skúškou schopnosti európskej aj národnej verejnej politiky pretaviť vedecké poznanie do spoločensky prijateľných a dlhodobo udržateľných riešení.
Celá debata | RSS tejto debaty