Bez dobrej teoretickej prípravy je napredovanie obmedzené. Platí to v športe aj práci (Les -Letokruhy, Apríl 2025, rozhovor s profesorom Ivanom Kolenkom)
Rozhovor s profesorom Ivanom Kolenkom uverejnený v časopise Les–Letokruhy ma prinútil zamyslieť sa, do akej miery je ešte možné prepísať minulosť akademickej obce, a či máme odvahu pomenovať veci pravým menom. Rozhodol som sa reagovať na niektoré aspekty tohto rozhovoru na vlastnom blogu. Dlho som rozmýšľal, či komentár k tomuto „rozhovoru“ uverejniť, nechcel som vyzerať ako „frustrovaný kritik“ a vyvolať útoky lojalistov pána Kolenku ad hominem. Ale je to vlastne moja povinnosť uviesť osobne ovplyvnené a pokrivené názory pána Kolenku aspoň trochu na objektívnejšiu mieru.
V 90. rokoch a prelome milénia sa v slovenskom akademickom priestore a špeciálne v lesníckej ekonomike objavil trend redukovať ekonomické myslenie na „financovanie podnikov“ v dôsledku problémov s platobnou neschopnosťou alebo inými problémami s financiami pri prechode k trhovému hospodárstvu. Tento redukcionizmus nebol len odbornou nepresnosťou, ale výrazom aj osobne motivovanej snahy prispôsobiť sa čo najrýchlejšie osobnému naratívu, že len vo financovaní podnikov je problém. „Financovanie“ sa často a neodvodnene dostávalo až do názvov fakúlt a študijných programov alebo konferencií, čo ilustruje, že nejde o terminologický detail, ale o svedectvo pokrivenej hodnotovej orientácie.
Ak sa prof. Kolenka aktívne podieľal na etablovaní „financovania“ ako akademického jadra vzdelávania v oblasti ekonomiky a predovšetkým lesníckej ekonomiky, tak to hovorí o jeho chýbajúcom systematickom vzdelaní v ekonomickej vede. Veľmi zjednodušene to malo viesť k praxi, ktorá mala nahradiť kritické ekonomické myslenie technokratickým manažmentom a kontrolou nad peňažnými tokmi. Nie je to škoda, ale našťastie už dávno túto koncepciu opustili aj inštitúcie, ktoré ju kedysi prebrali. Fakulty i programy sa vrátili k pojmu „ekonomika“ ako k širšiemu a vedecky podloženému rámcu. Je príznačné, že sám autor dnes cituje ekonomické autority, ktoré by slovenskému akademickému svetu nepochybne odporúčali presne opak toho, čo v 90. rokoch a na prelome milénia pertraktoval. Autor sa oháňa aj pojmom „zelená ekonomika“, ktorý vznikol už v 70. rokoch v kontexte medzinárodnej environmentálnej politiky. Na katedre lesníckej ekonomiky a politiky bola táto téma v súvislosti s lesníctvom reflektovaná a nedávno vyšli k nej pod vedením profesorky Ivety Hajdúchovej dve monografie. Počas svojej kariéry nezanechal prof. Kolenka žiadnu viditeľnú stopu v jeho vedeckom alebo pedagogickom uchopení. Pojem sa u neho objavuje až teraz ako prikrášlený rečový obrat bez predchádzajúcej praxe, čo nespôsobuje len stratu presvedčivosti, ale predstavuje vysokú mieru pokrytectva.
Odhliadnuc od pokrivenej histórie s „financovaním“ nemohol prof. Kolenkom vytvorený univerzitný študijný program so súčasným názvom „Ekonomika a manažment prírodných zdrojov“ rozvíriť „konzervatívne lesnícke vody“. Stal sa z neho totižto výborný všeobecný študijný program zameraný ekonomiku prírodných zdrojov, ktorému však chýbajú systematické lesnícke základy. Nebol záujem na zmene kvôli potenciálne problematickej reakreditácii alebo naháňaniu počtu študentov. Absolventi sa prirodzene len málo uplatňujú v lesníctve alebo v prvotnom spracovaní dreva. Takže velikášske reči o prepojení s lesníckou praxou nie sú na mieste a lesnícka kritika na jeho adresu je oprávnená. Tento nesúlad medzi vyjadrenými superlatívmi a realitou bol založený už pri jeho spustení so špecializačnými modulmi (lesníckym, marketingovým, jazykovým, atď.), ktoré sa nikdy z rôznych dôvodov nemohli realizovať.
Nie je možné donekonečna prehliadať fakty a nahrádzať ich sebaoslavným naratívom. Ak niekto dlhodobo deformoval odborné smerovanie disciplíny, marginalizoval lesnícke ekonomické myslenie na úroveň financovania podniku a dnes sa prezentuje ako vizionár prepojenia ekonomiky a lesníctva, je nielen legitímne, ale nevyhnutné na to poukázať. Verejný priestor si nezaslúži pamäťové skratky a rétorické pozlátko, ale poctivú reflexiu reality, ktorú máme odvahu pomenovať pravým menom. Mlčať by znamenalo spoluzodpovednosť za ďalšie skresľovanie odbornej a akademickej kultúry. A my musíme pomenovať aj to, čo sa desaťročia neodvažovalo vysloviť nahlas: že niektoré kvázi autority sa snažili zdegradovať lesnícku ekonomiku na cash-flow a teraz to prikrášľujú pokryteckými výrokmi o zelenej ekonomike.


Celá debata | RSS tejto debaty