Tento text vznikol pre jeho poslednú rozlúčku, no verím, že má miesto aj tu – v blogu, kde sa snažím zachytávať ľudí a príbehy, ktoré formovali slovenské lesníctvo, vedu, aj generácie študentov. Nižšie je úplné znenie príhovoru, tak ako mal zaznieť v dome smútku v Martine, najbližšia rodina si to ale kvôli veľmi preplnenému programu poslednej rozlúčky neželala. Príhovor pána Alexandra Ilgeho, spolužiaka profesora Slobodu, bol veľmi obsažný a dôstojný.
Vážená smútiaca rodina, kolegovia, priatelia, dámy a páni,
s hlbokým zármutkom sa dnes lúčime s človekom, ktorý zanechal hlbokú stopu v slovenskom aj európskom lesníctve, vo vede, vo vzdelávaní ale najmä v životoch mnohých z nás – s Dr. h. c. Prof. Dr. Branislavom Slobodom, ktorý nás opustil 4. decembra 2025 vo veku 82 rokov.
Stretávame sa dnes, aby sme sa rozlúčili s profesorom Slobodom, nielen významnou osobnosťou, kolegom, ale najmä s človekom s veľkým srdcom a veľkou pracovitosťou. Dotĺklo srdce unavené a zhasol oka svit, ako sa píše na jeho parte, no zostáva svetlo jeho života, práce a dobra.
Profesor Sloboda sa narodil 28. augusta 1943 v Martine. Štúdium absolvoval na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene, pokračoval na Mendelovej univerzite v Brne. Potom odišiel z Československa a svoje prvé akademické pôsobenie v zahraničí začal vo Freiburgu u profesora Prodana, kde získal doktorát a utvrdilo sa jeho vedecké zameranie v biometrii a matematickom modelovaní.
Jeho vedecká kariéra vyvrcholila v Nemecku, keď od roku 1994 do roku 2008 viedol Katedru lesníckej biometrie a informatiky na Univerzite v Göttingene, ktorá bola neskôr premenovaná na Inštitút ekologickej informatiky, biometrie a rastu lesa. Aj pod jeho pôsobením sa moderná lesnícka biometria, matematické modelovanie a informatické prístupy stali pevnou súčasťou lesníckej vedy v Nemecku a celej Európe.
Počas svojho života vytvoril niekoľko mimoriadne hlbokých odborných i osobných väzieb na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Mimoriadna bola jeho spolupráca s profesorom Štefanom Šmelkom z dnešnej Katedry plánovania lesných zdrojov a informatiky, s ktorým ho spájalo nielen vedecké porozumenie, ale aj vzájomná úcta a spoločný pohľad na lesnícku vedu. Spolupráca s katedrou neustala ani po odchode prof. Šmelka, veľmi úzke vzťahy mal s jeho nasledovníkmi. S prof. Ľubomírom Scheerom rozvíjal ďalej okrem odbornej problematiky aj podporu študentov a vedcov v projekte DAAD Ostpatnerschaften. S profesorom Marekom Fabrikom spolupracovali veľmi úzko na simuláciách a vizualizácii rastu lesa.
Profesor Sloboda bol však viac než len vedec. Vychoval v lesníckej biometrii niekoľko generácií vedcov z celého sveta. Bol mostom medzi krajinami a generáciami. Mimoriadne podporoval slovenských študentov a mladých vedcov. Vďaka jeho úsiliu sa v rámci programu Tempus dostali desiatky študentov zo Slovenska na študijné a výskumné pobyty do Göttingenu a Bangoru. Mnohým z nich tým otvoril dvere do sveta, pomohol im vyrásť profesionálne aj ľudsky a mnohí dodnes hovoria, že bez jeho podpory by sa ich kariéry uberali úplne iným smerom.
Jeho vzťah k Slovensku zostal počas celého života veľmi živý. Technická univerzita vo Zvolene si ho vážila nielen pre jeho medzinárodné úspechy, ale aj pre jeho ľudskosť, poctivosť a ochotu pomáhať. Práve preto mu v roku 1992 udelila titul doctor honoris causa.
Ako pedagóg dokázal spájať náročnosť s dobrosrdečnosťou. Jeho prednášky boli vždy intenzívne, plné matematiky, logiky, presnosti a prepojení, ktoré často dokázal vidieť len on. Pamätám si príhodu z Katedry matematiky na Technickej univerzity vo Zvolene, kde raz vystúpil s odbornou prednáškou. Po nej vtedajší vedúci katedry, docent Matejdes, s úsmevom povedal vetu, ktorá odvtedy medzi nami zľudovela: „Nie všetkému som rozumel, ale mal som z prednesu umelecký zážitok.“ Aj to bol profesor Sloboda – vedec, ktorý vedel svojou energiou a vášňou pre tému strhnúť svojich poslucháčov.
Ešte dovoľte jednu osobnú poznámku. Aj ja sám som patril medzi tých slovenských študentov, ktorým profesor Sloboda pomohol. Vďaka programu Tempus, ale predovšetkým profesorovi Slobodovi, som mohol študovať v Göttingene – a napokon som tam dokončil aj svoj doktorát z lesníckej politiky. Bez jeho podpory, povzbudenia a otvorených dverí by som sa na túto cestu nikdy nedostal. A viem, že podobný príbeh majú mnohí ďalší. Profesor Sloboda nikdy nerobil rozdiely – veril mladým ľuďom, veril ich potenciálu a dokázal im pomôcť v momente, keď to najviac potrebovali.
Bol to človek, ktorý si uchovával blízky vzťah k folklóru – pesničkám, tradíciám a kultúre, z ktorej vyšiel. Aj v zahraničí mu pripomínali domov a vždy v ňom živili citovú väzbu k Slovensku. A takisto si celý život uchovával hlboké priateľstvo s profesorom Milanom Križom – priateľstvo plné ľudskosti, rozhovorov, vzájomnej podpory a radosti zo spoločných ľudových pesničiek.
Clivé melódie, ktoré mal tak rád, dnes v deň jeho poslednej rozlúčky znejú ešte silnejšie. Akoby niesli všetko to, čo nedokážeme vysloviť – tichý smútok, vďaku za život, ktorý naplnil dobrotou a prácou, aj spomienku na človeka, ktorý zostane prítomný v našich srdciach vždy, keď sa ozve známy motív starej piesne.
Dnes sa lúčime s človekom, ktorý veľkou mierou ovplyvnil podobu modernej lesníckej vedy, ale aj životy mnohých ľudí okolo seba. S vďačnosťou mu ďakujeme za všetko, čo pre nás znamenal – ľudsky, odborne aj priateľsky.
Česť jeho pamiatke. Nech odpočíva v pokoji.
Niektoré texty sa píšu ľahko, iné človek odkladá, aj keď vie, že raz prídu. Smútočný príhovor pre profesora Branislava Slobodu patril k tým druhým. Písať o človeku, ktorý ovplyvnil môj život, znamená prejsť si znova cestu, na ktorej ste ho stretli – ako učiteľa, vedca, podporovateľa, a napokon priateľa v najužšom zmysle slova.
Profesor Branislav Sloboda odišiel, ale jeho práca, jeho žiaci, jeho kolegovia a jeho piesne zostali. A tým zostáva aj on – nie ako spomienka, ale ako súčasť príbehu, v ktorom pokračujeme. Ak som mal v živote šťastie na dobrých učiteľov, on bol jedným z tých najdôležitejších.
Celá debata | RSS tejto debaty