V mene Pánovom píšem ja, nehodný letopisec, aby pamäť nezahynula a budúce pokolenia vedeli, čo sa v jednom malom akademickom grófstve kráľovstva Učenosti za „krutovlády“ veľkého arcičernokňažníka Centralisa a „dobrej vlády“ jeho brata veľkého arcičernokňažníka Decentralisa z mesta starým menom Prešporok na prelome ich časov prihodilo. V kráľovstve Učenosti Academicus XXI a neskôr Bohemicus XXII vládli, ale to nepodstatné je.
I. O odchode grófa Logicusa I, zvaného Veľký
Voľakedy, keď sa veky lámali, v jednom malom útulnom grófstve kráľovstva Učenosti, dávno potom ako z neho grófa Logicusa I, zvaného Veľký, s pomocou veľkého arcičernokňažníka Centralisa vyhnali, lebo sa so „zlým“ černokňažníkom Kulturusom vo väzení prebývajúcim veľmi bratal.
„Zlý“ černokňažník Kulturus v nemilosti bol, lebo veselo spievať a recitovať v kráľovstvách Učenosti chcel.
Miesto neho jeho vlastný syn, korektný Cummulus II a neskôr nevlastný syn jeho, dobrý Frommus III nekultúrne v grófstve vládli. Aj kultúrne pomery možno meniť chceli, ale nedalo sa, lebo taká nekultúrna doba bola.
II. O mladom grófovi výbojnom a nekultúrnom
Výbojný nevlastný mladší syn Cummulusa II, veľmi nekultúrny s pokazeným chrupom i charakterom s podporou arcičernokňažníka Centralisa trón v malom grófstve našom prebrať chcel.
No ale hodnosti z kultúry získať musel, a keďže do desať a možno i do jedenásť rátať vedel, tak mu za nejaký „významný listinný počin“ doktorát z kultúry potajomky dali, tak aby nikto nič nevedel, veď „zlý“ černokňažník Kulturus vo väzení prebýval, takže ho prezradiť nemohol.
III. O vandrovke grófa mladého výbojného a nekultúrneho v ďalekom severnom kráľovstve
Veľký arcičernokňažník Centralis, ale veľmi veľký potenciál v mladšom synovi výbojnom a nekultúrnom videl: „On nekultúrny aj krivý je, veď on náš je“.
I tak nášho mladšieho syna výbojného a nekultúrneho na vandrovku do ďalekého severného kráľovstva poslali, že by on sa tam trochu kultúre i sebakritike priučil.
I pred tým to do svojej knihy tajnej zapísali i batôžtek s koláčmi na cestu mu dali.
Potom i druhú hodnosť z kultúry potajomky dostal, aby aj počty do jedenásť poddaných učiť mohol. V tajnej knihe modrým perom poznačili, že on veru náš je a nekultúre ďalej holdovať bude.
„Zlý“ černokňažník Kulturus vo väzení prebýval, tak o tom nikto nevedel, že mladší syn výbojný a nekultúrny, spievať a ani recitovať nevie.
IV. O vandrovke grófa mladého výbojného a nekultúrneho vo veľmi ďalekom západnom kráľovstve
Veľký Arcičernokňažník Centralis, asi politike na všetky svetové strany holdoval, tak nášho mladšieho syna výbojného a nekultúrneho do veľmi ďalekého západného kráľovstva poslal, veď možno sa náš najmladší syn výbojný a nekultúrny tam sebakritike i kultúre priučí.
I pred tým to do svojej knihy tajnej zapísali i batôžtek s koláčmi a tajnými poverovacími listinami mu na cestu dali.
Potom i tretiu i štvrtú hodnosť z kultúry získať chcel, aby aj počty do dvanásť poddaných učiť vedel a hlavne grófstvu nášmu malému panovať mohol.
I keď sa vrátil, v tajnej knihe modrým perom poznačili, že veru nepomohlo, že náš syn mladší výbojný a nekultúrny už do trinásť počítať vedel, ale tvrdohlavo sa svojej nekultúry držal.
V. Koniec „krutovlády“ veľkého arcičernokňažníka Centralisa
I zlom vekov prišiel, lebo veľký Arcičernokňažník Centralis namojveru chradol, ale s posledných síl riekol, že čo keby náš mladší syn výbojný a nekultúrny v ďalekom východnom kráľovstve nejakú hodnosť z kultúry získal: „Veď v ďalekom západnom kráľovstve ho počty do trinásť naučili“.
I pred tým to do svojej knihy tajnej zapísali i batôžtek s koláčmi a pečať z tajnej knihy na cestu mu dali.
„Krutovláda“ veľkého Arcičernokňažníka Centralisa sa veru i pominula, alebo sa tam kde povstala, do východného kráľovstva vrátila, neviem, jedno isté je, v našom kráľovstve „dobrá vláda“ veľkého Arcičernokňažníka Decentralisa, jeho brata, začala.
A veľký arcičernokňažník Centralis, knihy staré tajné stratil, čo nášho mladšieho syna výbojného a nekultúrneho veľmi potešilo, lebo ho z výbojnosti a nekultúry usvedčiť nemohli.
VI. O vandrovke grófa mladého výbojného a nekultúrneho vo veľmi ďalekom východnom kráľovstve
Náš mladší syn výbojný a nekultúrny v ďalekom východnom kráľovstve najvyššiu hodnosť z kultúry získať chcel, lebo on už vraj do trinásť počty ovláda. Čo na tom, že odrhovačky spievať a len jazykom koktavým recitovať vedel.
I prosil a žobronil, aby mu tú najvyššiu hodnosť z kultúry dali, veď on vraj v tej tajnej knihe zapísaný je, že sa počty do trinásť naučil.
I sa nad našim synom výbojným a nekultúrnym zmilovali, potajomky mu najvyššiu hodnosť z kultúry dali, no čo že výbojný a nekultúrny je, ale aj krivý, takže náš je.
VII. O návrate grófa mladého výbojného a nekultúrneho
„Slávny“ mladší syn výbojný a nekultúrny, sa do nášho kráľovstva Učenosti vrátil a hneď svojho staršieho brata, dobrého grófa Fromusa III zvrhol, že on už do trinásť počítať vie, a že to v ďalekom východnom kráľovstve najvyšším titulom z kultúry potvrdili.
Meno, Impostor I, prijal, neskôr Malý zvaný bol, lebo duchom krivý bol a sebakritike sa nenaučil. Ani to nepomohlo, že mu dreváky s vysokými opätkami vo východnom kráľovstve darovali.
„Zlý“ černokňažník Kulturus vo väzení prebýval a tak kultúry v grófstve nebolo. V grófovi Impostorovi I, zvanom Malý, ani múdrosť a miernosť neprebývali, ani kultúra v ňom nebola. A svojich kultúrnych predkov nielenže nectil, ale ich i z pamäti vymazával. Rad piesní nepoznal, spievať len odrhovačky vedel, knihy síce ctil, ale neotváral.
VIII. Nový vek Impostora I, zvaného Malý, výbojného a nekultúrneho
A tak sa stalo, že mladší syn výbojný a nekultúrny, teraz už Impostor I, zvaný Malý, pevne žezlo grófstva uchopil. Nie pre múdrosť, ani pre kultúru, ale pre zápisy v tajných knihách, pečate tajomné i pre hodnosti, ktoré mu z kultúry udelili.
„Zlý“ černokňažník Kulturus vo väzení naďalej prebýval, a tak v grófstve nikoho nebolo, kto by piesňou či básňou pravdu pomenovať odvážil. Ceremónie sa množili, tituly pribúdali, ale kultúra v srdciach nerástla.
Mnohí si pritom nahovárali, že vandrovky do sveta nášho Impostora I, zvaného Malý, zmenili. Že sever, západ i východ v ňom kultúru prebudili, že cudzia reč a cudzie zeme mu sebakritiku dali.
Možno ho radšej na juh poslať mali.
IX. Epilóg
A tak sa v tých časoch položil základ všetkého, čo neskôr prišlo: nekultúrnosť sa cnosťou stala, neveselosť za „múdrosť“ sa vydávala, a veselosť za hriech označovala. Poddaných počty do päť učili a nepoctivosť a zlodejstvo najväčšia cnosť bola.
Čo sa potom v grófstve prihodilo, ako Impostor I, zvaný Malý, dedičstvo svoje plodil a ako sa nekultúrnosť ďalej šírila, o tom už iné listiny hovoria.
A ja, nehodný letopisec, tieto riadky zatváram, aby bolo zrejmé, že: nie každý, kto do trinásť počíta, múdry je; nie každý s hodnosťami z kultúry kultúrny je; nie každý kto na vandrovke bol sa „sebakritike“ naučí.


domnievam sa, že autor článku popisuje... ...
..."lebo taká nekultúrna doba bola".... ...
Celá debata | RSS tejto debaty