Predsedníctvo Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied (SAPV) v roku 2006 schválilo návrh Slovenskej lesníckej doktríny. Jej návrh spracoval Ing. Ctibor Greguš, DrSc. a Odbor lesníctva SAPV. Dôvodovú správu vypracoval doc. Ing. Jozef Konôpka, CSc., ktorý obidva dokumenty zverejnil na verejnú diskusiu v časopise Les & Letokruhy 2/2025. V predchádzajúcich troch reflexiách som sa venoval základnej terminológii (Ad 1, Les & Letokruhy 8/2025), terminológii k aktérom a konfliktom (Ad 2, Les & Letokruhy 9/2025) a napokon klasifikácii nástrojov lesníckej politiky (Ad 3, Les & Letokruhy 10/2025). Po tejto terminologickej a analytickej príprave by som sa v aktuálnej rozprave chcel sústrediť na ideologické ukotvenie Slovenskej lesníckej doktríny (Ad 4). Nezvolil som už časopis Les & Letokruhy, lebo niektoré analyzované súvislosti by sa už opakovali.
Doktrínu možno chápať ako ucelený a normatívny súbor zásad alebo náuk, často odvodený z ideológie, zameraný na konkrétnu oblasť alebo prax. Ideológia je v lesníckej politike často skrytá za odbornou terminológiou a technickými konceptmi. Napriek tomu však významne ovplyvňuje to, aké hodnoty sa považujú za dôležité, aké problémy sú vnímané ako relevantné, akí aktéri a aké nástroje majú legitímne miesto v rozhodovaní. Cieľom tejto reflexie je analyzovať, do akej miery Slovenská lesnícka doktrína reflektuje – alebo naopak reprodukuje – určité ideologické rámce, či už explicitne formulované, alebo implicitne prítomné v texte.
Slovenská lesnícka doktrína je postavená na niekoľkých implicitných, ale rozpoznateľných ideologických rámcoch, ktoré formujú jej pohľad na lesy, ich spravovanie a úlohu štátu i spoločnosti. Hoci doktrína sama seba prezentuje ako odborný dokument, jej jazyk a výber konceptov poukazujú na prítomnosť viacerých ideologických východísk tak, ako ich opisuje napríklad Maarten A. Hajer vo svojej knihe The politics of environmental discourse: Ecological modernization and the policy process (Politika environmentálneho diskurzu: Ekologická modernizácia a politický proces): antropocentrizmus, technokratizmus, konzervatizmus, štátocentrizmus, byrokratický etatizmus a ideológia harmónie.
Antropocentrizmus: Les je v doktríne primárne chápaný ako zdroj hodnôt pre človeka – hospodárskych, ekologických, sociálnych a kultúrnych. Aj keď doktrína uznáva potrebu ochrany biodiverzity a ekologickej stability, tieto sú rámcované ako služby lesa pre spoločnosť. Príroda má hodnotu predovšetkým prostredníctvom svojich služieb voči človeku. Ekocentrické pohľady, ktoré by pripisovali prírode hodnotu nezávisle od jej užitočnosti pre človeka, v doktríne celkom logicky absentujú.
Technokratizmus: Doktrína vychádza z presvedčenia, že komplexné problémy lesného hospodárenia možno riešiť predovšetkým prostredníctvom vedeckej a odbornej expertízy, merateľných údajov a objektívnych analýz. Riešenie konfliktov záujmov na využívaní a ochrane lesa je rámcované ako technický, nie politický či spoločenský proces. Tento postoj kontrastuje s prístupmi „zdola nahor“, ktoré zdôrazňujú význam verejnej diskusie, vyjednávania a plurality perspektív.
Konzervativizmus: Doktrína sa opiera o predstavu dlhodobého, stabilného vývoja, ktorý sa má odvíjať od „osvedčených princípov lesníctva“. Dlhodobosť, dôraz na stabilitu a opatrnosť voči novým prístupom (napr. participácia, bezzásahové zóny, bioekonomické inovácie) tvoria konzervatívne jadro doktríny. Tento rámec potvrdzuje aj odsek o potrebe dlhodobosti plánovania rozvoja lesníctva, ako aj obraz lesníka ako nositeľa tradície, odbornosti a poriadku. Popri tomto konzervatívnom rámci existujú aj prístupy, ktoré kladú väčší dôraz na zmenu a otvorenosť voči ekologickým, ekonomickým či sociálnym inováciám v správe lesov.
Štátocentrizmus: Dominantnú úlohu v spravovaní lesa pripisuje doktrína štátu ako garantovi rovnováhy, nositeľovi autority a správcovi verejného záujmu. Ostatní aktéri – vlastníci, záujmové združenia, samosprávy či mimovládne organizácie – sú skôr pasívni adresáti opatrení alebo participanti v rámci vopred stanovených inštitucionálnych rámcov. Participatívne alebo komunitné modely správy lesov, ktoré sú založené na spoločnom rozhodovaní, nie sú tematizované.
Byrokratický etatizmus: Predpokladá sa, že požadovaný stav lesa a cieľové formy hospodárenia možno docieliť „zhora nadol“ – prostredníctvom nástrojov lesníckej politiky a odborných lesníckych prístupov, ktoré sú presadzované prostredníctvom štátnej správy lesného hospodárstva. Tento normatívny rámec stojí v opozícii k adaptívnemu spravovaniu, ktoré predpokladá učiace sa inštitúcie a pluralitu poznania.
Ideológia harmónie: Doktrína operuje s predstavou prirodzenej rovnováhy medzi rôznymi záujmami – hospodárskymi, ekologickými i sociálnymi – pričom predpokladá ich potenciálnu Papánkovskú kompatibilitu. To je v súlade s tézou profesorov Petra Glücka a Wernera Pleschbergera Harmoniedenken in der Forstpolitik (harmonické myslenie v lesníckej politike). Konflikty nie sú koncipované ako štrukturálna súčasť verejného rozhodovania, ale skôr ako dočasná odchýlka, ktorú možno odstrániť lepšou koordináciou, alebo sa odstránia pomocou dokonalejších lesníckych prístupov. Tento pohľad kontrastuje s konfliktnými modelmi verejnej politiky, ktoré považujú spor a rozpor za neoddeliteľnú súčasť demokratického rozhodovania a politického procesu.
Slovenská lesnícka doktrína používa jazyk trvalej udržateľnosti, multifunkčnosti či rovnováhy funkcií, vo svojej štruktúre a hodnotovom rámci v mnohom nadväzuje na klasickú lesnícku ideológiu, tak ako ju v 80. rokoch systematicky pomenovali Werner Pleschberger a Peter Glück vo svojich publikáciách Forstliche Ideologie (lesnícka ideológia) a das Wertsystem der Forstleute (hodnotový systém lesníkov). Peter Glück identifikoval päť základných princípov lesníckej ideológie: primát produkcie dreva, trvalo udržateľné hospodárenie, multifunkčné lesné hospodárstvo, dlhodobosť a odbornosť.
Primát produkcie dreva je v doktríne prítomný síce nie ako explicitná hodnota, ale nepriamo prostredníctvom princípu hospodárnosti a ekonomickej efektívnosti, ktorý sa v praxi uplatňuje predovšetkým v súvislosti s produkciou dreva. Naproti tomu v prípade netrhových ekosystémových služieb sa princíp hospodárnosti aplikuje ťažšie, pretože tieto služby nie sú predmetom trhu. Výsledkom je implicitné uprednostnenie dreva ako jedinej merateľnej a obchodovateľnej hodnoty, čo môže viesť k systematickému znevýhodňovaniu ostatných ekosystémových služieb lesa. Doktrína však zároveň poukazuje na potrebu kompenzácií za netrhové ekosystémové služby, čím túto disproporciu reflektuje. Tým sa dištancuje aj od tzv. „teórie závesu“ (Kielwassertheorie), podľa ktorej sú ostatné ekosystémové služby lesa automaticky zabezpečené v závese za ekonomicky efektívnou produkciou dreva.
Trvalo udržateľné hospodárenie je v doktríne priamo deklarované ako jeden zo základných princípov a prepája najmä ekonomickú a ekologickú dimenziu udržateľnosti. Sociálna dimenzia udržateľnosti je v doktríne značne oslabená až absentujúca. Ekologická dimenzia je v doktríne posilnená princípom stability, ktorý v Glückovej typológii nie je, no tu je formulovaný ako samostatný základný princíp. Stabilita je pritom chápaná ako výsledok aktívnych zásahov lesníckej praxe, zameraných na udržanie odolnosti a rovnováhy ekosystémov. V tomto poňatí sa doktrína dostáva do určitého rozporu s ekologickou ideológiou, ktorá považuje stabilitu za dôsledok prirodzených procesov a regenerácie, napríklad formou bezzásahových zón.
Slovenská lesnícka doktrína zavádza popri klasických princípoch nový princíp ekologizácie, ktorý nie je súčasťou pôvodnej typológie Petra Glücka. Ide o presvedčenie, že lesné hospodárstvo má využívať zásady prírode blízkeho obhospodarovania lesa. Tento princíp posilňuje environmentálnu zložku trvalo udržateľného hospodárenia a naznačuje istý posun v ideologickom ukotvení lesníckej politiky – od čisto produkčného rámca k ekologickejšiemu chápaniu spravovania lesov. Princíp ekologizácie zároveň otvára otázku, do akej miery a v akých formách má byť tento posun uplatnený v praxi cez implementáciu princípov blízkych prírode predovšetkým v chránených územiach ale aj v hospodárskych lesoch.
Multifunkčné lesné hospodárstvo, ako jeden z Glückových princípov, nachádza svoj špecifický odraz v doktríne v podobe princípu optimálnej produkcie a plnenia mimoprodukčných funkcií. Ten je úzko previazaný s ďalším textom doktríny, ktorý zdôrazňuje potrebu kompenzácií za poskytovanie netrhových ekosystémových služieb lesa. Doktrína chápe rovnovážne a integrované poskytovanie všetkých funkcií ako výsledok politicko-ekonomického vyvažovania: kým produkčné funkcie sa realizujú prostredníctvom trhu, mimoprodukčné si vyžadujú verejné uznanie a ekonomickú podporu. Multifunkčnosť je v doktríne chápaná ako univerzálne aplikovateľný princíp na všetky typy lesov v koncepte Papánkovského integrovaného obhospodarovania lesov, pričom sa vôbec neuvažuje o diferencovaných režimoch správy – napríklad o osobitnom statuse lesov v chránených územiach (v gescii ochrany prírody) alebo intenzívnych plantáží (v gescii poľnohospodárstva).
Dlhodobosť, ako ďalší z lesníckych princípov, síce nie je medzi základnými princípmi doktríny, no je explicitne prítomná v kapitole „Plánovanie dlhodobého rozvoja lesov“. Doktrína tu uvádza, že „dlhodobosť plánovania si vyžaduje prijatie základných rozhodnutí (spravidla na 100 rokov)“, čo predstavuje jasný prejav lesníckeho konzervativizmu v Glückovom zmysle – teda odmietnutie krátkodobých a ad hoc ekonomických alebo ekologických záujmov v prospech dlhodobej vízie a stability lesa a lesníctva. Z pohľadu niektorých ekologických prístupov však môže byť aj 100-ročný horizont stále príliš krátky – najmä pri zohľadnení prirodzených procesov obnovy, sukcesie či klimatických cyklov, ktoré sa odohrávajú v oveľa dlhšom horizonte.
Odbornosť je v doktríne silno akcentovaná, predovšetkým v kapitole o realizácii dlhodobého rozvoja, kde dominuje postavenie odborného lesného hospodára a ďalších expertíznych nástrojov. Odbornosť je tu však poňatá technokraticky, ako kompetencia vyhradená profesionálnej lesníckej komunite. Participácia iných aktérov, vrátane verejnosti, je síce naznačená, no rámcovaná skôr ako morálny apel než ako systémová súčasť verejného rozhodovania. Tento aspekt potvrdzuje pretrvávajúci etatistický a expertný rámec, v ktorom my lesníci stále vnímame samých seba.
Ideológia ako taká nie je niečím negatívnym – je prirodzenou súčasťou každého strategického či politického dokumentu. Lesnícka hodnotová orientácia, nie je niečo, za čo by sme sa mali hanbiť, skôr naopak. Dôležité je, aby bola vedome rozpoznaná, „strávená“ a vnímaná ako súčasť širšej diskusie o hodnotách, prioritách a smerovaní lesníckej politiky. Takáto reflexia môže pomôcť nielen k lepšiemu porozumeniu doktríny, ale aj k otvorenejšiemu a citlivejšiemu dialógu o budúcnosti lesníctva na Slovensku – a k vytváraniu prostredia, ktoré je schopné absorbovať nové výzvy, hodnotové rámce a potreby spoločnosti.
Glück, P. Das Wertsystem der Forstleute. Cent. Das Gesamte Forstwes. 1987, 104, 44–51.
Glück, P.; Pleschberger, W. Harmoniedenken in der Forstpolitik. Allg. Forstz. 1982, 37, 650–655.
Hajer, Maarten A. The politics of environmental discourse: Ecological modernization and the policy process. Clarendon Press, 1995.
Pleschberger, W. Forstliche Ideologie. Zur Kritik eines unzeitgemäßen Weltbildes. Cent. Das Gesamte Forstwes. 1981, 98, 29–55.
Celá debata | RSS tejto debaty