Čo nové v akademickom priestore?

Napriek snahám o nový strategický rámec slovenské lesníctvo zostáva rozkúskované medzi konfliktné záujmy. Táto časť blogovej série sa venuje tomu, prečo rezortizmus bráni efektívnej koordinácii politiky o lese, prečo nová doktrína nemusí naplniť očakávania – a zároveň hľadá priestor, kde by jej význam mohol byť reálny.

Slovenská lesnícka politika sa dodnes opiera o „zhora dole“ prijaté zásady štátnej lesníckej politiky z roku 1993, no zároveň je veľmi blízka „zdola hore“ formovanej sektorovej platforme z roku 2019 s názvom „Zachráňme lesné bohatstvo Slovenska“. Tieto dva dokumenty, hoci vznikli v rôznych historických kontextoch, sa vo viacerých bodoch zhodujú s navrhovanou doktrínou. Formulované boli ako odpoveď na transformáciu ekonomiky a na oslabovanie medzirezortnej pozície lesníctva. V mnohých aspektoch sa však nezmenili. Preto je na mieste položiť si otázku: potrebujeme novú doktrínu, má vôbec zmysel, alebo, kedy by mala zmysel?

Aj keby bola Slovenská lesnícka doktrína prijatá, za súčasných podmienok nebude schopná plniť funkciu prierezovej politiky o lese, ako by si to želala lesnícka komunita. Predstava, že jediný odborný dokument z oblasti lesníctva dokáže koordinovať všetky rezorty a záujmy – od ochrany prírody cez rekreáciu a agrolesníctvo až po klimatickú politiku či regionálny rozvoj – je aj na Slovensku nerealizovateľná. Éra ministerstva lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu je definitívne minulosťou. Obnovenie takejto štruktúry by dnes prichádzalo do úvahy len v kontexte politicky alebo osobne motivovaného populistického a organizačného marazmu.

Dôvodom je dlhodobo zakorenený rezortizmus, ktorý nie je len slovenským špecifikom, no u nás nadobudol výrazne rigidnú podobu. Prispievajú k tomu koaličné dohody a koncentrácia moci v rukách jednotlivých ministrov. Práve počas prípravy Národného lesníckeho programu (NLP) som si naplno uvedomil, prečo je rezortizmus na Slovensku taký silný a brzdí akékoľvek snahy o koordináciu. Hoci NLP vznikol participatívne a s ambíciou nadrezortného pôsobenia, veľmi rýchlo sa ukázalo, že jeho realizácia naráža na nedostatok prierezovej koordinácie. Kľúčové ciele, ako podpora lesnej bioekonomiky a kaskádového využitia dreva (vyžadujúce príspevok Ministerstva hospodárstva), platby za ekosystémové služby (zodpovednosť Ministerstva životného prostredia), alebo investície do výskumu (kompetencia Ministerstva školstva), zostali prakticky bez odozvy. NLP sa tak nakoniec mohol oprieť len o rámce z Programu rozvoja vidieka a niekoľko existujúcich položiek zo štátneho rozpočtu. Participatívna ambícia prierezovej politiky bola tým pádom zredukovaná na oklieštený sektorový dokument.

Lesníctvo na Slovensku dlhodobo trpí oslabenou mocenskou pozíciou v porovnaní s inými sektorovými politikami. V kontraste s poľnohospodárstvom, ktoré disponuje silným politickým zázemím, veľkými európskymi finančnými nástrojmi a jasnou národnou agendou potravinovej sebestačnosti, pôsobí lesníctvo ako sektor bez výraznej politickej opory. Aj oproti ochrane prírody má lesníctvo nevýhodu – environmentálne hnutia dokážu efektívnejšie mobilizovať verejnú mienku, využívať mediálny priestor a opierať sa o podporu európskych politických rámcov. Lesníctvo je medzi nimi slabšie aj preto, že drevospracujúci priemysel (DSP) nepatrí pod Ministerstvo pôdohospodárstva, ale pod Ministerstvo hospodárstva, na rozdiel od poľnohospodárstva a potravinárstva. DSP je napriek tomu naším najbližším spojencom, aj keď to tak niekedy navonok nevyzerá. Ak hovorím o lesníckom sektore, mám na mysli lesnícko-drevársky komplex.

V minulosti sa objavili rôzne pokusy posilniť postavenie lesníctva prostredníctvom zmeny jeho organizačného ukotvenia či lepšieho medzisektorového presahu. Najvýraznejšou bola diskusia na pozadí prevodu štátnych lesov v národných parkoch pod správu Ministerstva životného prostredia (MŽP). Objavila sa aj širšia úvaha, či by nebolo efektívnejšie presunúť celú sekciu lesného hospodárstva a spracovania dreva pod MŽP – čím by sa predišlo súčasnému deleniu verejnej správy lesov už medzi tri rezorty, nezabúdajme na vojenské lesy. Takéto riešenie by mohlo eliminovať konflikty a zjednodušiť spravovanie všetkých lesov, no zároveň by vyvolalo silné reakcie v iných častiach sektora, predovšetkým zo strany drevospracujúceho priemyslu. Neodvažujem sa odhadnúť, aký by to malo vplyv na odchod s drevom, ale očakával by som ľahšie riešenie kompetenčných sporov s ochranou prírody alebo finančné zdroje na platby za ekosystémové služby. Aj takéto organizačné zmeny by vyžadovali silných spojencov v politike, ktorých lesníctvo nemá.

V praxi sa tak doktrína môže uplatniť nanajvýš ako vnútrosektorový rámec, nie ako strategický dokument pre všetko súvisiace s lesom naprieč rezortmi. Iniciatíva „Zachráňme lesné bohatstvo Slovenska“ sa snažila presadiť túto ideu, no odvtedy lesníctvo stratilo vplyv, najmä v prospech ochrany prírody. Chýbajú mu spojenci – v politike, občianskej spoločnosti, médiách i v akademickej debate. Prázdne miesto často zapĺňajú okrajové, populistické hlasy, ktoré hovoria o ochrane lesnícko-drevárskeho sektora či vidieka, no v skutočnosti oslabujú odbornosť a reputáciu sektora.

Navyše ani samotný lesnícko-drevársky komplex nevystupuje ako jednoliaty sektor. Doznievajúce vnútorné napätia medzi štátnymi a neštátnymi lesmi, stále sa opakujúce konflikty medzi drevospracujúcim priemyslom a štátnymi lesmi, konflikty medzi poľovníckou samosprávou a obhospodarovateľmi lesa o škodách zverou a iné vytvárajú fragmentáciu, ktorá sťažuje spoločné vystupovanie navonok. Tieto konflikty – historické, kompetenčné i ekonomické – pretrvávajú a oslabujú schopnosť sektora jednotne komunikovať, presadzovať spoločné záujmy a získať si širšiu spoločenskú podporu.

Napriek uvedeným obmedzeniam nemožno návrh doktríny úplne zatracovať. Aj ako vnútrosektorový dokument môže zohrať dôležitú úlohu – najmä ak nebude formulovaný ako uzavretý a normatívny súbor dogiem, ale ako otvorený rámec pre diskusiu, vnútorné zjednotenie a lepšiu komunikáciu. Jej potenciálne prínosy možno vidieť v troch oblastiach: (1) Zviditeľnenie lesníctva ako legitímneho hlasu vo verejnej politike o krajine a prírodných zdrojoch. (2) Zjednotenie odbornej reči a základných hodnôt naprieč lesnícko-drevárskymi sektorovými záujmami. (3) Zlepšenie komunikácie s verejnosťou a ostatnými sektormi – najmä ak dokáže artikulovať spoločensky zrozumiteľné a otvorené hodnotové rámce. Platforma „Zachráňme lesné bohatstvo Slovenska“ v roku 2019 veľmi dobre naplnila tieto požiadavky. Stala sa základom pre účinnejšiu komunikáciu sektora, predovšetkým smerom dovnútra lesnícko-drevárskeho komplexu, ale v celkom dobrom rozsahu aj navonok.

Doktrína by mala zmysel, ak by dosiahla aspoň sektorové zjednotenie hodnôt a záujmov. Aby to však bolo reálne, musí vytvoriť priestor pre pluralitu aktérov a hľadať prieniky medzi vlastníkmi, lesníkmi, poľovníkmi, drevármi, verejnou správou, i občianskou spoločnosťou. Nestačí vnútorná zhoda niekoľkých odborných kruhov – potrebná je aj dôveryhodnosť navonok.