Slovenské lesníctvo disponuje silnou odbornou expertízou, akými takými inštitucionálnymi štruktúrami verejnej správy a historickou legitimitou (písal som tu a tu). No skutočnú participáciu verejnosti, miestnych komunít či samospráv v správe lesov väčšinou vníma ako riziko narušenia poriadku, nie ako potenciálny prínos pre dlhodobú udržateľnosť. Lesníckej komunite sa ježia chlpy, keď má pustiť „neodborníkov“, t.j. občiansku spoločnosť alebo miestne komunity do plánovania a rozhodovania o lese. Je to aj téma, ktorou by som chcel uzatvoriť moje úvahy o Slovenskej lesníckej doktríne – práve preto, že sa dotýka samotných hraníc našej lesníckej identity.
Doktrína síce v úvode spomína potrebu rešpektovania spoločenských očakávaní, avšak participácia nie je formulovaná ako jeden zo základných princípov spravovania lesov. Chýba jej akákoľvek konkrétna predstava o tom, kto má mať možnosť participovať, v ktorých fázach rozhodovania, pri akom rozhodovaní, a s akým účinkom. Participácia je v texte chápaná skôr ako komunikácia či informovanie, než ako skutočný mechanizmus spoločnej rozhodovacej interakcie. To je výrazný rozdiel oproti štandardom deliberatívnej správy a demokracie. Doktrína by však mala zaujať stanovisko aj k účasti verejnosti pri spravovaní prírodného zdroja les.
Lesnícka politika sa nachádza na rázcestí: môže ostať uzavretá v technokraticko-štátocentrickom modeli, alebo sa otvoriť pluralite pohľadov a stať sa sprostredkovateľom medzi ekonomickými, environmentálnymi a spoločenskými očakávaniami. Slabšia mocenská pozícia lesníctva sa môže stať jeho silou, ak sa otvorí dialógu a budovaniu dôvery namiesto jej udržiavania cez slabnúcu byrokratickú kontrolu.
Participácia v lesníctve nie je univerzálne riešenie a všeliek pre všetky oblasti. V špecifických kontextoch však môže priniesť významné benefity: v chránených územiach, periurbánnych lesoch alebo v oblastiach s historickými formami spoluvlastníctva. Úplne odmietnutie participácie ako rizika spomalenia rozhodovania a zníženia odbornosti rozhodnutí nie je opodstatnené. Skôr ako dať na konfrontačnú reformu by mohlo byť zmysluplné pracovať na posune diskurzu: z technokratického jazyka k jazyku spravovania, ktorý všíma spoločenský kontext, dôveru a otvorenosť voči iným aktérom.
Participácia verejnosti v lesníckych rozhodovacích procesoch na Slovensku zatiaľ zostáva prevažne formálna alebo symbolická. Pri príprave súčasného Národného lesníckeho programu (NLP) napriek obdobiu Covidu prebehla prvý krát skutočná odborne riadená participácia. Čo z NLP potom po „medzisektorovej“ koordinácii ostalo je iná vec (písal som tu). NLP obsahuje v sebe dva základné prvky pre skutočnú dlhodobejšiu participáciu verejnosti. Inštitúcie ako Permanentné fórum o lesoch pre monitoring plnenia NLP či posilnenie týchto procesov pri príprave Programov starostlivosti o lesy (PSL) by mohli poskytnúť zatiaľ minimálny priestor na skutočný dialóg.
PSL pritom figuruje ako plánovací a informačný nástroj, ale jeho schvaľovanie je prakticky plne riadené štátnou správou a správnym poriadkom. Kto má mať možnosť participovať, akými formami, v ktorých fázach rozhodovania a s akým reálnym vplyvom, je otázka, ktorú by bolo potrebné skúšať a testovať. Bez napojenia na platby za verejnosťou žiadané netrhové ekosystémové služby ostane participácia bezzubá alebo v rovine nerešpektovania trhového hospodárstva a vlastníckych práv.
Priestor na zmenu sa však otvára najmä tam, kde už dnes fungujú komunitné modely – napríklad v mestách ako Bratislava, Košice, ale aj iných, kde sa vyvíjajú prístupy prepájajúce správu mestských lesov s verejnosťou, aktivizmom a predovšetkým rekreačnými potrebami. Práve tieto príklady ukazujú, že participácia nie je len teoretický ideál, ale aj praktický nástroj na zvyšovanie legitimity, posilňovanie dôvery a kvalitnejšie nastavovanie priorít v správe lesov.
Štátne lesy sú majetkom nás všetkých. Sú pod silným politickým tlakom a v permanentnej reorganizácii, naozaj ich zamestnancov treba obdivovať, čo už vydržali. Ale participácia verejnosti by v nich mala byť nielen možná, ale úplne prirodzená. Zatiaľ sú ale len na ceste jednostranného presviedčania o našej lesníckej pravde – napríklad prostredníctvom lesnej pedagogiky, informačných kampaní a PR. Hoci ide o dôležité nástroje osvety a budovania vzťahu verejnosti k lesom, nenahrádzajú priestor pre skutočný dialóg a spolurozhodovanie. Aj v štátnych lesoch sa participácia často chápe ako riziko konfliktu, nie ako nástroj lepšieho nastavenia priorít, budovania dôvery a spoločného hľadania rovnováhy medzi rôznymi záujmami na využívaní lesa. Príklad z Bratislavy ukazuje, že to možné je, aby sa za kompenzáciu zmenil spôsob obhospodarovania a posilnila rekreačná funkcia lesa (pozri tu).
Zvláštny potenciál predstavujú pozemkové spoločenstvá. Ide o historicky zakorenenú formu vlastníctva a spolusprávy lesov, ktorá je dnes „skoro“ administratívne stabilizovaná napriek dedičstvu socializmu, ktorý nezničil len „grundbuchy“, ale často aj vzťah majiteľov a komunít k svojmu lesu. Tieto komunitné lesy často fungujú len na princípe nanútených aj keď potrebných pravidiel a rozdeľovania podielov z hospodárenia. Ich schopnosť pre inovácie rôzneho druhu je veľmi obmedzená. Je to ale forma vlastníctva, ktorá je na ideálna pre podporovanie komunitných modelov správy lesov s pozitívnym vplyvom na samotné obce a komunity. Podpora z hľadiska rozvoja a inovácií, profesionalizácie či inštitucionálneho mentoringu z pohľadu zapojenia miestnej verejnosti predstavuje výzvu pre našu lesnícku politiku.
Keďže lesnícky sektor nie je dominantným hráčom na politickej scéne (písal som tu), môže si ľahšie osvojiť rolu prepájateľa. Môže byť prostredím, ktoré hľadá rovnováhu medzi produkčnými, environmentálnymi a spoločenskými službami lesa – a ktoré ponúka priestor pre dialóg medzi ochranou prírody, hospodárstvom, samosprávami či občianskou spoločnosťou. Slabosť môže byť premenená na výhodu, ak sa lesníctvo otvorí pluralite pohľadov a stane sa platformou pre hľadanie riešení, nie len obrancom status quo.
Moderátorom takýchto zmien by mohla byť neokorporativisticky posilnená Slovenská lesnícka komora a odborní lesní hospodári. Lesnícka komora, ak by prešla obnovou svojho mandátu, zastúpenia a právomocí, by mohla zohrávať úlohu nezávislého sprostredkovateľa medzi štátom, vlastníkmi lesov a drevospracujúcim priemyslom i inými záujmami na využívaní lesov.
Participácia v Slovenskej lesníckej doktríne dnes nepredstavuje jadrový princíp. Zmienka o očakávaniach verejnosti zostáva prevažne deklaratívna. Ak má však Doktrína ambíciu stať sa rámcom učiacej sa, reflexívnej a adaptívnej lesníckej politiky, musí ísť ďalej než k všeobecným formuláciám. Musí pomenovať, kto má participovať, v ktorých fázach rozhodovania, pri akých rozhodnutiach a s akým reálnym vplyvom. Len tak sa participácia môže stať nástrojom zvyšovania legitimity a efektivity správy lesov – nie administratívnou formalitou či zdrojom obáv. Participácia totiž nevzniká samotným politickým rozhodnutím. Vyžaduje podporné inštitúcie, metodiku, financovanie a predovšetkým ochotu lesníctva vystúpiť z roly výlučného nositeľa pravdy a prijať úlohu sprostredkovateľa medzi rôznymi legitímnymi očakávaniami spoločnosti.


do rolku 1989 bolo slovenské lesy pýchou celej... ...
legitímne očakávanie Huliaka a spol - vyrúbať... ...
Celá debata | RSS tejto debaty