Návrh Slovenskej lesníckej doktríny nevzniká vo vákuu. Vzniká v spoločnosti, ktorá má vlastný hodnotový rámec, vlastné očakávania a vlastnú predstavu o tom, čo je les a aké ekosystémové služby by mal poskytovať. Ak chceme rozumieť doktríne, musíme najprv rozumieť tomuto hodnotovému prostrediu.
Reprezentatívny prieskum verejnej mienky realizovaný v roku 2019 v rámci výskumu Lenky Marcinekovej z Katedry lesníckej ekonomiky a politiky v spolupráci s Európskym lesníckym inštitútom ukázal pomerne jednoznačný obraz: verejnosť výrazne preferovala mimoprodukčné ekosystémové služby lesa pred produkčnými. Les bol vnímaný predovšetkým ako nositeľ biodiverzity, regulátor klímy a vody, priestor rekreácie a hodnota sama o sebe. Produkcia dreva – teda produkčná ekosystémová služba – sa nachádzala nižšie v hodnotovej hierarchii. Priznám sa, že nepoznám prieskum, ktorý by ukázal zásadne odlišný obraz.
Výskum pracoval so škálou NEP – New Environmental Paradigm, ktorá nemeria podporu konkrétnej ťažby dreva ani konkrétneho zákona o ochrane prírody, ale hlbšie presvedčenia o vzťahu človeka a prírody (https://www.frontiersin.org/journals/psychology/articles/10.3389/fpsyg.2024.1320451/full). Vysoké skóre znamená presvedčenie, že príroda má vlastnú hodnotu, že existujú ekologické limity a že človek nemá právo prírodu neobmedzene využívať. V roku 2019 sa takto prejavilo približne 70 % respondentov. Hoci pri takýchto meraniach treba počítať so sociálne žiaducimi odpoveďami a prezentáciou samých seba v lepšom svetle, celkový posun k ekocentrickému rámcu je zreteľný.
Pre lesníctvo to znamená zásadnú vec: sektor funguje v spoločnosti, ktorá rozmýšľa o lese primárne cez mimoprodukčné ekosystémové služby, nie cez produkciu dreva. Každý zásah, každá ťažba, každé rozhodnutie o manažmente lesa je preto čítané cez normatívny filter ochrany prírody. Sociálne siete sú plné interpretácií „lesníckych“ pochybení, ktoré sa rýchlo stávajú symbolmi širšieho hodnotového konfliktu. Environmentálne mimovládne organizácie a environmentálne ladení politici dokážu tieto situácie efektívne rámcovať, prezentovať sa ako ochrancovia verejného záujmu a lesníctvo zobrazovať ako sektor zameraný predovšetkým na produkciu dreva. Lesníctvo nevie uveriteľne hovoriť o plnení svojho verejného záujmu cez trvalo udržateľné a multifunkčné lesníctvo.
Rok 2019 však nebol len hodnotovým momentom. Bol aj obdobím relatívnej ekonomickej stability. Ekologické presvedčenia neboli spojené s bezprostrednou osobnou obetou obyvateľstva. Environmentálna politika bola prítomná najmä v rovine diskurzu, nie každodennej skúsenosti. Podporovať ochranu mimoprodukčných ekosystémových služieb lesa je jednoduchšie v situácii, keď ceny energií nie sú dominantnou témou, keď transformácia nezasahuje do rozpočtov domácností a keď redistribučné efekty nie sú viditeľné.
Po roku 2020 sa však transformácia presúva z roviny hodnotovej do roviny redistribučnej. Pandémia, energetická kríza, vojna na Ukrajine a implementácia prvkov Green Deal znamenajú, že ochrana mimoprodukčných ekosystémových služieb už nie je len morálnou otázkou, ale aj otázkou nákladov. Politická ekonómia transformácie sa už nepýta, či majú byť ekosystémové služby lesa chránené. Pýta sa, kto a v akej miere za ich ochranu zaplatí.
Transformácia sa stáva konkrétnou napríklad v súvislosti so zavádzaním systému ETS2, ktorý rozšíri obchodovanie s emisiami aj na sektor budov a dopravy. Pre domácnosti to môže znamenať vyššie náklady na vykurovanie či mobilitu. V takomto kontexte už klimatická politika nie je abstraktným cieľom ochrany ekosystémových služieb, ale položkou v rodinnom rozpočte. A práve tu sa testuje stabilita ekologického konsenzu. Kým podpora ekosystémových služieb lesa bola v roku 2019 silná, otázka znie, ako sa bude správať v situácii, keď transformácia bude vyžadovať priamu ekonomickú obetu domácností.
Podobnú dynamiku ukazuje aj doktrínou zdôrazňovaná téma súkromných platieb za ekosystémové služby. Výskum Lenky Marcinekovej z roku 2019 síce potvrdil silnú hodnotovú podporu mimoprodukčných ekosystémových služieb lesa, no pri otázke konkrétnej platby za ES sa postoj verejnosti mení: domácnosti nie sú ochotné platiť priamo, financovanie podľa nich má zabezpečiť štát. Nejde pritom o odmietanie ochrany lesa, ale o očakávanie, že ide o verejný statok financovaný z verejných zdrojov. V situácii, keď sa environmentálna politika postupne premieta do cien energií, dopravy či bývania, sa tak testuje nielen ekologické presvedčenie spoločnosti, ale aj jej ochota niesť individuálne náklady. Ak sa diskurz ochrany ekosystémových služieb presúva z roviny hodnôt do roviny platieb, vstupujeme do priestoru, kde sa testuje stabilita spoločenského konsenzu.
A práve tu sa doktrína dostáva do inej situácie než v roku 2019. Les je zároveň poskytovateľom regulačných, podporných a kultúrnych ekosystémových služieb, ale aj produkčnej služby – dreva. Pre mestskú verejnosť je les často symbolom prírody a ekologickej stability. Pre vidiek je zároveň pracovným priestorom, zdrojom príjmov a súčasťou ekonomickej stability. Ak sa ochrana niektorých ekosystémových služieb posilňuje bez otvorenej diskusie o nákladoch, môže byť interpretovaná ako presun záťaže.
V tomto priestore vzniká politická dynamika, ktorú dokážu využiť populistické rámce. Tie konflikt zjednodušujú a redukujú ho na spor medzi „ochranou stromov“ a „ochranou ľudí“. Les sa tak stáva symbolom širšieho konfliktu medzi úžitkami a nákladmi. Ak sa diskusia zredukuje na túto rovinu, oslabuje to nielen legitimitu sektora, ale aj stabilitu spoločenského konsenzu o transformácii.
Skúsenosti z Českej republiky, Nemecka, Poľska, Litvy, Lotyšska či Fínska ukazujú, že napätie medzi ochranou prírody a lesným hospodárstvom nie je špecifikom Slovenska (Les & Letokruhy 2/2026). Rozdiely sa však objavujú v miere koordinácie a profesionálnych kapacít sektora. V krajinách, kde komunikáciu systematicky zabezpečujú silné štátne alebo sektorové organizácie (napr. Lesy ČR, Lasy Państwowe či koordinované vlastnícke zväzy vo Fínsku), je lesníctvo schopné aktívnejšie vstupovať do verejnej debaty a rámcovať ju vo vlastnom jazyku.
Naopak, tam, kde sú komunikačné aktivity fragmentované alebo podfinancované, dominujú verejnému priestoru aktéri s vyššími mediálnymi kapacitami – najmä environmentálne mimovládne organizácie, ktoré často disponujú projektovými zdrojmi z európskych fondov, ale aj donáciami od občanov. Konflikt sa potom neodohráva len na úrovni hodnôt, ale aj na úrovni organizačnej a finančnej asymetrie.
Z medzinárodného porovnania vyplýva jednoduchý záver: komunikácia nie je doplnkom lesníckej politiky, ale jej integrálnou súčasťou. Nie je to len otázka vysvetľovania faktov, ale schopnosti koordinovane rámcovať legitimačný príbeh sektora – vrátane odpovede na otázku, kto nesie náklady poskytovania ekosystémových služieb.
Komunikácia však nie je len otázkou faktov a kapacít. Je aj otázkou emócie. Environmentálne mimovládne organizácie dokážu pracovať s obrazom lesa ako ohrozeného priestoru, s príbehmi konkrétnych stromov, lokalít či druhov. Tieto naratívy vyvolávajú silnú emocionálnu odozvu a umožňujú rámcovať konflikt ako morálnu dilemu. Lesnícky sektor naopak komunikuje prevažne technickým jazykom plánov, zásahov a zákonných rámcov. Ten je odborne presný, no emočne neutrálny. V prostredí, kde verejná mienka reaguje najmä na symboly a príbehy, tak vzniká asymetria: jedna strana mobilizuje emóciu, druhá vysvetľuje postup. Bez schopnosti pracovať aj s legitímnou emocionálnou dimenziou lesa bude sektor vždy o krok pozadu v zápase o verejnú interpretáciu.
Ak sa verejná mienka skutočne začne posúvať – nie smerom k popretiu ekologických hodnôt, ale smerom k väčšej citlivosti na náklady – sektor by to nemal čítať ako príležitosť na návrat k čisto produkčnému jazyku. Bolo by krátkozraké reagovať populisticky a postaviť ekonomické argumenty proti ochrane mimoprodukčných ekosystémových služieb. Rozumnejšia cesta vedie cez integráciu oboch rovín: priznať ekonomickú realitu domácností a zároveň otvorene hovoriť o tom, že stabilné poskytovanie ekosystémových služieb si vyžaduje dlhodobé investície a spravodlivé zdieľanie nákladov aj pri zabezpečovaní mimoprodukčných ekosystémových služieb. Zmena nálad v spoločnosti nie je príležitosťou na obrat o stoosemdesiat stupňov, ale príležitosťou na presnejšie a poctivejšie pomenovanie napätí, ktoré už existujú.
Rok 2019 ukázal silný ekologický hodnotový profil slovenskej spoločnosti. Roky po 2020 testujú jeho stabilitu. Budúcnosť legitimity lesníctva – a samotnej doktríny – sa bude rozhodovať práve v tomto napätí medzi ekosystémovými službami a nákladmi transformácie.
Slovenská lesnícka doktrína tak nestojí len pred otázkou správneho hospodárenia. Stojí pred otázkou legitimity. Nestačí opakovať, že lesníctvo poskytuje všetky ekosystémové služby alebo že drevo je súčasťou klimatického riešenia. To je odborné konštatovanie.
Kľúčová otázka znie: kto bude niesť náklady zabezpečovania týchto služieb a ako budú tieto náklady rozdelené medzi mestom a vidiekom, medzi spotrebiteľmi a producentmi, medzi súčasnosťou a budúcnosťou?
Ak doktrína zostane čisto technokratická, tieto napätia pomenovať nedokáže. Ak však otvorene prizná politicko-ekonomickú dimenziu transformácie a bude schopná hovoriť nielen o hodnote ekosystémových služieb, ale aj o ich cene, môže sa stať stabilizačným rámcom v období meniacej sa verejnej mienky.
Celá debata | RSS tejto debaty