V mene Pánovom píšem ja, nehodný letopisec, aby pamäť nezahynula a budúce pokolenia vedeli, čo sa v jednom malom akademickom grófstve kráľovstva Učenosti za „dobrej vlády“ veľkého arcičernokňažníka Decentralisa z mesta starým menom Prešporok prihodilo. V našom malom grófstve sa Impostor I, zvaný Malý, výbojný a nekultúrny, výbojné vojny viedol, aby svoju nekultúru do iných kráľovstiev Učenosti šíril.
I. Ako naše kráľovstvo učenosti ovládnuť chcel
Impostor I, zvaný Malý, aj naše kráľovstvo Učenosti výbojne ovládnuť chcel, aby svoju nekultúru ľahko ďalej šíriť mohol.
Keďže našťastie arcičernokňažník Decentralis, nové pravidlá zaviedol, také jednoduché to nebolo, musel slovutnými zástupcami ľudu volený byť.
Keďže Impostor I, zvaný Malý, výbojný bol, sebakritiku nemal, a nekultúre holdoval, učené poslanecké rady ho odmietli a naše malé kráľovstvo Učenosti od nekultúrnej poroby zachránili.
II. Ako kniežatsvo vo veľmi blízkom kráľovstve učenosti výbojne obsadil
Keď snahy Impostora I, zvaného Malý, o ovládnutie nášho malého kráľovstva Učenosti včas rozpoznané a odmietnuté boli, svoj zrak inam obrátil.
A hľa, vo veľmi blízkom kráľovstve Učenosti spojenca v arcičernokňažníkovi Decentralisovi z mesta starým menom Prešporok našiel, ktorý viac ako poriadok rozptyl moci a zmätenie poriadku v tom období miloval.
S jeho tichou priazňou sa Impostorovi I, zvanému Malý, jedného kniežatstva výbojne zmocniť podarilo – nie veľkého, no dosť významného, aby v ňom svoje nekultúrne spôsoby skúšať mohol.
Keďže slovutné poslanecké rady vylúčené boli, tak celé kniežatstvo výbojne okupoval.
Nové kniežacie meno Mandarín I prijal, neskôr ho Spiatočník volali, lebo na Juhu nebol, aby sa tam kultúre a sebakritike naučil.
III. Vláda Mandarína I, zvaného Spiatočník
A tam, kde chýbala pevná ruka správy a kde sa učenosť za poslušnosť zamieňala, sa Mandarínovi I, zvanému Spiatočník istý čas darilo.
Nekultúra sa tam šírila nie ako búrka, ale ako hmla – pomaly, nenápadne, no vytrvalo. Výbojnosť za rozhodnosť sa vyhlasovala, nevzdelanosť za zdravý rozum a lojalita k Mandarínovi I, zvanému Spiatočník, za najvyššiu cnosť.
A tak sa stalo, že kniežatstvo, ktoré na poznaní a úcte k učeniu stáť malo, na svoj obraz zmenil. Spievať a veselo recitovať zakázal a dane zvyšoval.
Všetkých kultúrnych ministrov i poddaných v kniežatstve buď umlčal alebo vyhnal a zle sa v tom kniežatstve vodilo.
Mandarín I, zvaný Spiatočník, vo svojej nekultúrnej zadubenosti tiež celé veľmi blízke kráľovstvo Učenosti výbojne ovládnuť chcel, ale učené poslanecké rady ho opäť odhalili a so svojou výbojnosťou nepochodil.
Mandarín I, zvaný Spiatočník, takto hovoril: „A veď čo, že ničomu nerozumiem, čo riadiť mám, ja tu vládnem.“
IV. Koniec krutovlády Mandarína I, zvaného Spiatočník
Ministri i poddaní si len ticho a tajne spievať a recitovať mohli, ale hnev voči Mandarínovi I, zvanému Spiatočník, rástol.
Raz keď kultúrnych poddaných veľmi blízkeho kráľovstva Učenosti výbojne a nekultúrne lynčoval, iskierka vzburu zažala.
Všetci ministri, poddaní ho s tým hnali, čo kto našiel, vidlami, cepmi, a veselo si pri tom spievali a recitovať začali.
Mandarín I, zvaný Spiatočník, z kniežatstva veľmi blízkeho kráľovstva Učenosti utiecť i svoje výbojné a nekultúrne voje stiahnúť musel.
V. Epilóg
A tak sa stalo, že Mandarín I, zvaný Spiatočník, výbojný a nekultúrny, čoraz väčšiu hanbu vo vyhnanstve cítil, lebo mu len naše malé grófstvo ostalo. Hanbu nikdy nepriznal, chvíľu výbojne intrigoval a potom ešte ďalej ho vyhnali. A potom vo vyhnanstve do tichej melanchólie upadal, a v každej narážke na výbojné vojny sprisahanie videl, nikdy však vlastné zlyhanie nepripustil.
I takto fňukal: „A čo keď nekultúrny som, ale výbojným vojnám a administratívnej činnosti sa rozumiem.“
Celá debata | RSS tejto debaty