Zmenu lesníckej legislatívy netreba začínať od prázdneho papiera. Smerovanie už určil Národný lesnícky program SR (NLP) pre obdobie rokov 2025 – 2030 „Lesy pre spoločnosť“ a jeho akčný plán. Rozlišujú adaptáciu lesov na zmenu klímy, platby za ekosystémové služby vrátane zvýšených záchytov uhlíka a mechanizmy zmierňovania ekonomických následkov kalamít. Úlohou zákonodarcu je premeniť tieto politické ciele na práva, povinnosti, financovanie a spravodlivé rozdelenie rizík.
Čo zákon obsahuje a čo mu chýba
Zákon o lesoch nemožno označiť za predklimatický. Hoci výslovne nepoužíva pojmy adaptácia a mitigácia, pracuje s ekologickou stabilitou, biodiverzitou, prírodnými rizikami, odolnosťou, vitalitou a obnovnou schopnosťou lesa. Pozná diferencované a prírode blízke hospodárenie, ochranu lesa aj osobitný režim pri mimoriadnych udalostiach. Právny základ pre mnohé adaptačné opatrenia teda už existuje.
Chýba však jeho dôsledné prepojenie s budúcou zmenou klímy. Programy starostlivosti o lesy nemusia pracovať s klimatickými scenármi, hodnotením zraniteľnosti a merateľnými adaptačnými cieľmi. Klimatická funkcia lesa síce v zákone spomenutá je, ale jej kontext je skôr mikroklimatický a nie je vymedzená ani premietnutá napríklad do funkčných typov a modelov hospodárenia. Existujúce princípy treba prepojiť s plánovaním, vykonávacími predpismi, dátami, monitoringom a financovaním.
Klimatická adaptácia v lesníckom plánovaní
Národný lesnícky program spája adaptáciu s ochranou najviac ohrozených porastov, výchovou mladých lesov, premenou porastov s nevhodným drevinovým zložením na odolnejšie zmiešané lesy, ochranou genofondu a využitím drevín budúcej klímy. O potrebe adaptácie lesov na sucho písal na stránkach časopisu Les/Letokruhy aj prof. Milan Saniga. NLP výslovne požaduje uplatniť modely adaptácie pri rámcovom plánovaní a tvorbe programov starostlivosti o lesy.
Práve toto by mali zákon o lesoch a vyhláška o hospodárskej úprave lesov záväzne premietnuť do plánovania. Rámcové plánovanie by malo hodnotiť klimatické riziko a zraniteľnosť lesov podľa budúcej, nielen historickej klímy. Program starostlivosti o lesy by mal určiť adaptačný cieľ, odporúčané opatrenia a alternatívy hospodárenia. Po rozsiahlej kalamite musí byť možná jeho rýchla úprava bez zbytočne zdĺhavého konania.
Od vlastníka alebo obhospodarovateľa možno požadovať primeranú odbornú starostlivosť, nie zaručenie výsledku. Ani správne zvolená drevinová skladba nezaručí, že porast nezasiahne sucho, požiar, víchrica alebo podkôrnik. Ak štát požaduje nákladné adaptačné opatrenie presahujúce bežné hospodárenie, musí spolu s povinnosťou vytvoriť aj zdroj podpory.
Mitigácia ako iný typ úlohy
Adaptácia chráni les pred dôsledkami klimatickej zmeny. Mitigácia využíva les na jej zmierňovanie prostredníctvom viazania a uchovávania uhlíka. Národný lesnícky program nezaraďuje zvyšovanie zásob uhlíka medzi všeobecné povinnosti vlastníkov. Spája ho najmä s platbami za ekosystémové služby, súkromnými a verejno-súkromnými mechanizmami a s európskym nariadením o certifikácii odstraňovania uhlíka a uhlíkovom hospodárení (EU Carbon Removals and Carbon Farming Regulation – CRCF).
Využitie CRCF na lesných pozemkoch je zatiaľ úzke. Z prijatých metodík sa na nich môže uplatniť opätovné zavodnenie a obnova rašelinísk a iných organických pôd. Osobitná metodika sa týka zalesňovania nelesnej pôdy. Pre zvyšovanie zásoby uhlíka zmenou hospodárenia v existujúcich lesných porastoch vrátane bezzásahu metodika CRCF zatiaľ prijatá nebola.
Národný cieľ záchytov uhlíka v lesoch (LULUCF) je záväzkom štátu a sám osebe nevytvára vlastníkovi alebo obhospodarovateľovi povinnosť znížiť ťažbu, predĺžiť rubnú dobu alebo garantovať určitú zásobu uhlíka. Aj certifikácia podľa CRCF je dobrovoľná. Dobrovoľný vstup však treba odlíšiť od záväznosti podmienok, ktoré účastník projektu následne prijme.
Naša skoršia štúdia s Danielom Halajom a Marekom Trenčianskym z katedry lesníckej ekonomiky a politiky o integrácii lesného hospodárstva do obchodovania s uhlíkom ukázala, že rozhodujúce nie sú iba biologické možnosti lesa. Treba určiť referenčný scenár (baseline), preukázať dodatočnosť záchytu, zvládnuť náklady merania a overovania, umožniť spájanie menších vlastníkov alebo obhospodarovateľov a vyriešiť stratu uhlíka pri kalamite. Tieto problémy zostávajú aktuálne aj v novom certifikačnom rámci. Od roku 2009, keď sme štúdiu publikovali, sa základné inštitucionálne otázky príliš nezmenili. Nie je to iba dôsledok nečinnosti. Určenie referenčného scenára, preukázanie dodatočnosti a dlhodobosti záchytu či rozdelenie rizika kalamít sú objektívne náročné problémy.
Ako zakotviť klimatické ekosystémové služby
Zákon by mal najskôr odlíšiť bežné hospodárenie od dodatočnej služby. To, čo je vlastník povinný vykonať podľa zákona, nemôže byť zároveň plateným dodatočným výkonom. Ekosystémová služba potrebuje objednávateľa alebo príjemcu úžitku, merateľný obsah, dohodnuté obdobie, monitoring a spôsob platby.
Program starostlivosti o lesy môže byť odborným a dátovým podkladom. Poskytuje údaje o stave porastu, plánovanom hospodárení a opatreniach potrebných na určenie referenčného stavu. Nemal by však sám vytvárať nefinancovaný záväzok obhospodarovateľa. Aj pri dobrovoľnej uhlíkovej zmluve treba upraviť, kto je oprávnený službu ponúknuť, ako záväzok prechádza pri zmene vlastníka alebo obhospodarovateľa, ako sa zabráni dvojitému započítaniu alebo predaju a ako sa zohľadnia už poskytnuté verejné podpory.
Pre malé lesné majetky budú individuálne projekty príliš nákladné. Legislatíva preto musí umožniť spoločné projekty, agregáciu obhospodarovateľov a koordinované využívanie údajov z programov starostlivosti o lesy, lesnej hospodárskej evidencie a národnej inventarizácie lesov.
Kto nesie riziko straty uhlíka
Ak štát zavedie bezzásahový režim a jeho účinky zohľadní aj pri plnení mitigačných cieľov, ide o verejnoprávne obmedzenie na zabezpečenie biodiverzity, nie o dobrovoľný uhlíkový projekt obhospodarovateľa. Náhrada rieši ekonomickú ujmu spôsobenú obmedzením, nie však zodpovednosť za stratu uhlíka. Štát nemôže obhospodarovateľovi zakázať zasiahnuť a súčasne od neho požadovať, aby garantoval zachovanie zásoby uhlíka. Riziko musí niesť ten, kto určil režim a môže ovplyvňovať spôsob jeho manažmentu.
Pri dobrovoľnom projekte musí zmluva rozlišovať úmyselné porušenie záväzku, zanedbanie odbornej starostlivosti a prírodnú kalamitu, ktorej obhospodarovateľ nemohol zabrániť. Neovplyvniteľné riziko treba rozložiť prostredníctvom spoločnej rezervy uhlíkových jednotiek, poistenia alebo verejnej záruky. Povinné komerčné poistenie by malo zmysel až vtedy, keď bude na trhu dostupný produkt schopný pokrývať aj rozsiahle a vzájomne súvisiace lesné kalamity. V súčasnosti by však takéto poistenie bolo pravdepodobne buď nedostupné, alebo ekonomicky neúnosné, najmä pre malé lesné majetky.
Biele plochy a zalesňovanie nelesných pôd
Národný lesnícky program zaraďuje riešenie bielych plôch – pozemkov porastených lesnými drevinami, ktoré nie sú vedené ako lesné pozemky – medzi opatrenia adaptácie krajiny. Pripúšťa ich preradenie medzi lesné pozemky, návrat k poľnohospodárskemu využívaniu alebo transformáciu na agrolesnícke systémy. Samotným administratívnym preradením už zarastenej plochy nevzniká nový les ani dodatočný záchyt uhlíka. Nemôže preto automaticky vzniknúť ani uhlíková jednotka.
Skutočné zalesnenie nelesnej pôdy je odlišné opatrenie. Musí byť dobrovoľné, založené na súhlase vlastníka a priestorovo usmernené tak, aby nepoškodzovalo kvalitnú poľnohospodársku pôdu alebo cenné nelesné biotopy. Zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, zákon o lesoch a katastrálny zákon musia vytvoriť zrozumiteľný a administratívne zvládnuteľný postup.
Od programu k zákonu
Národný lesnícky program už určil základné smerovanie. Adaptácia sa má premietnuť do rámcového plánovania, programov starostlivosti o lesy a verejnej podpory adaptačných opatrení. Dodatočná mitigácia má byť merateľnou a financovanou ekosystémovou službou so súkromnou, verejnou alebo kombinovanou platbou. Riziko straty uhlíka pri kalamite potrebuje osobitný mechanizmus a zásahy do vlastníckych práv predvídateľnú náhradu.
Nová legislatíva preto nemá iba rozširovať zoznam povinností. Musí vytvoriť spojenie medzi cieľom verejnej politiky, konkrétnym opatrením, jeho nositeľom a financovaním. Ak spoločnosť požaduje od lesa a jeho obhospodarovateľa dodatočnú službu, musí ju pomenovať, objednať a zaplatiť. Zároveň sa musí podieľať na riziku jej poskytovania.
Celá debata | RSS tejto debaty