Čo nové v akademickom priestore?

Lesníctvo na Slovensku má dáta, analýzy aj odborníkov. Stará sa o 40% územia štátu, má štátnu správu, záujmové združenia, univerzitu, výskum, prax, tradíciu. Nemá však jednu dôležitú vec – politických nositeľov. A bez nich sa z témy nestáva politika, ale len poznámka pod čiarou.

Ako ukazujú aj práce Gideona Rahata (tu), na ktoré sa vo svojej analýze odvoláva Marián Díreš z Katedry lesníckej ekonomiky a politiky, v ére personalizovanej politiky získavajú témy váhu najmä vtedy, keď sú viazané na konkrétnych politikov a ich mocenské postavenie.

Poľnohospodári svojich politických nositeľov majú. Väčšinou ide o aktérov ukotvených v konzervatívnejšom prúde politiky, ktorí dokážu prekladať záujmy sektora do jazyka vlastníctva, produkcie, potravinovej sebestačnosti a stability vidieka. Na druhej strane, ochrana prírody má takisto svojich reprezentantov – často skôr aktivistického typu, ktorí prinášajú tému do verejného priestoru, mobilizujú podporu a vytvárajú tlak na zmenu. Oba svety majú svojich „ľudí“, svoje príbehy aj svoje politické ukotvenie.

Lesníctvo stojí medzi nimi – bez jasného politického domova a bez stabilných nositeľov, ktorí by dokázali jeho komplexnosť premeniť na politicky čitateľnú a dlhodobo udržateľnú agendu.

Nebolo to vždy tak. Politické strany kedysi mali svoje odborné zázemie, existovali lesnícke kluby (napr. SDĽ, KDH, atď.), tieňoví odborníci, ľudia, ktorí vedeli tému prekladať z praxe do programov. Dnes tieto štruktúry formálne pretrvávajú, ale ich vplyv je minimálny. Nie sú zdrojom moci, skôr alibi odbornosti. Téma sa dnes nerodí v kluboch ani v diskusii. Rodí sa inde – v marketingu, v lídrovi, v krátkodobej politickej kalkulácii.

Politika založená na silných osobnostiach dokáže niektoré témy rýchlo dostať na verejnú agendu. Zároveň však vytvára riziko, že odborné otázky budú posudzované podľa toho, kto ich predkladá, a nie podľa ich obsahu. Ak sa témy stanú súčasťou politickej identity jednotlivcov alebo strán, rastie tendencia k polarizácii a oslabuje sa priestor pre odborný konsenzus. Výsledkom môže byť situácia, v ktorej odborné problémy prestávajú byť predmetom hľadania riešení a stávajú sa nástrojom politickej mobilizácie, pričom odborné argumenty ustupujú emóciám, identitám a konfliktom.

To však nevysvetľuje všetko. Dôležitejšia otázka je iná: prečo sa takéto osobnosti systematicky nevytvárajú – a keď sa aj objavia, prečo neprežijú politicky?

Lesníctvo neprináša jednoduché hlasy. Nie preto, že by bolo nekonfliktné. Práve naopak – patrí medzi konfliktné politiky. Konflikt medzi hospodárením a ochranou prírody je dlhodobý, hodnotový a ťažko riešiteľný. Väčšina voličov pritom podľa dostupných výskumov verejnej mienky uvažuje v ekologickom rámci a environmentálne orientovaní aktéri dokážu tento rámec efektívne komunikovať. V mediálnom priestore sa konflikt často zjednodušuje do morálneho príbehu „zlých lesníkov“ a „obrancov prírody“, ktorý je ľahko zrozumiteľný, emočne silný a politicky mobilizujúci (pozri tu).

Práve táto kombinácia konfliktu, hodnotového tlaku a negatívneho rámcovania vytvára prostredie, ktoré skôr odrádza než motivuje k politickej angažovanosti. Vstupovať do politiky v takejto téme znamená niesť reputačné riziko bez záruky politického zisku. Aj preto lesníctvo často nemá svojich politických reprezentantov – nie pre nedostatok odbornosti, ale pre nepriaznivú voličskú logiku tejto témy.

Z pohľadu politiky je to hra s vysokými nákladmi a nízkym výnosom. Neexistuje riešenie, ktoré by prinieslo jasný politický zisk. A tak racionálnou stratégiou politických aktérov nie je tento konflikt niesť, ale minimalizovať jeho viditeľnosť. Lesníctvo tak nie je mimo politiky preto, že by nevytváralo pre politikov tak potrebný konflikt, ale preto, že sa ocitlo v konflikte, ktorý sa nedá jednoducho politicky využiť.

Aj keď sa niekto do tohto priestoru dostane, narazí na ďalší problém. Odbornosť a politika fungujú podľa odlišnej logiky. Odborník pracuje s komplexitou, neistotou a časom. Politik potrebuje rýchlosť, jasnosť a konflikt. Odborník vysvetľuje, politik zjednodušuje. Odborník hovorí „záleží na tom“, politika chce „áno alebo nie“. V takomto prostredí je odborník slabý hráč. Buď sa prispôsobí a stratí svoju odbornosť, alebo si ju zachová a stratí politický vplyv.

K tomu sa pridáva systémový problém. V lesníctve neexistuje prirodzená kariérna dráha „expert – politik“. V iných sektoroch ju vidíme – zdravotníctvo, ekonomika, bezpečnosť. V lesníctve expert ostáva expertom a politik vzniká inde. Most medzi týmito svetmi sa nerozvinul. Lesnícke kluby a ich lídri v stranách by túto funkciu mohli plniť, ale dnes ju neplnia.

Nepríjemná, ale dôležitá časť problému je aj na strane sektora. Lesníctvo komunikuje technicky, interne, často defenzívne. Chýba jednoduchý príbeh, preklad do verejného záujmu, schopnosť mobilizovať. Aj kvalitný odborník tak naráža na limit – nevie svoju tému politicky „predať“. A bez toho sa politická kariéra nedá postaviť.

Lesníctvo bolo historicky úspešné v presadzovaní svojich záujmov odbornou cestou. Disponovalo silnou štátnou správou, odbornými inštitúciami, výskumom aj rezortnými organizáciami. Jeho predstavitelia boli zvyknutí ovplyvňovať rozhodnutia prostredníctvom expertízy, osobných kontaktov a rokovaní v rámci rezortu. Politická reprezentácia nebola nevyhnutná, pretože prístup k rozhodovaniu bol zabezpečený inými kanálmi. Problém nastal v okamihu, keď sa politika začala personalizovať a čoraz viac presúvať do verejného priestoru. Lesníctvo si zachovalo expertízu, ale stratilo schopnosť premieňať ju na verejnú a politickú podporu.

Keď sa tieto faktory spoja, vzniká vákuum. A to nezostáva prázdne. Politický systém si nájde svojich nositeľov. Nie tých, ktorí téme najlepšie rozumejú, ale tých, ktorí najlepšie fungujú v prostredí médií, konfliktu a jednoduchých naratívov.

Na tento vývoj som už upozorňoval v texte „Naozaj potrebuje lesníctvo podporu extrémnych populistov?“ (pozri tu). Tam som ukázal, ako nezáujem mainstreamových strán o lesníctvo vytvoril priestor, ktorý dokázali využiť populisti – s jednoduchými heslami, konfliktom a mobilizáciou namiesto riešení. Vtedy som sa pýtal, či je takáto podpora pre lesníctvo vôbec prínosná.

Dnes by som tú otázku formuloval inak. Nie prečo populizmus vstupuje do lesníctva, ale prečo mu v tom nikto nebráni. Ak totiž sektor nemá vlastných politických nositeľov, ak mainstreamové strany systematicky nevytvárajú odborné osobnosti a ak konflikt medzi hospodárením a ochranou prírody nikto nechce niesť, vzniká vákuum. A to sa v politike vždy zaplní. Nie tými, ktorí téme najlepšie rozumejú, ale tými, ktorí ju vedia najlepšie komunikovať.

Aj preto sa dnes v lesníctve nepresadzujú technokrati ani manažéri, ktorí by vedeli hľadať rovnováhu, ale skôr typy, ktoré stavajú na konflikte a jednoduchých príbehoch. Populizmus tak nie je náhodná odchýlka. Je to dôsledok systému, v ktorom chýbajú stabilní a dôveryhodní nositelia témy. Populistov, ktorí takto pracujú s lesníckymi témami, nájdeme v koalícii aj v opozícii.

Aj preto sa lesnícke kluby v politických stranách stali skôr symbolom než nástrojom. Nemajú prístup k rozhodovaniu, nevytvárajú lídrov, neformujú agendu. Bez napojenia na moc zostávajú bokom. A bez moci sa politika nerobí, alebo len veľmi ťažko.

Toto všetko má dôsledok, ktorý si sektor často nechce priznať, alebo sa utieka k populistom. Lesníctvo nie je bez hlasu. Nie je ani bez argumentov. Je bez ľudí, ktorí by ich vedeli premeniť na politickú silu. A bez nich zostáva odkázané na to, kto si tému náhodne osvojí – alebo ju populisticky využije.

Práve preto potom nadobúda mimoriadny význam vzťah medzi „našim“ ministrom (väčšinou poľnohospodárom)  a najvyšším lesníckym odborným úradníkom rezortu. V prostredí, kde chýbajú stabilní politickí nositelia témy, sa práve tento vzťah často stáva rozhodujúcim miestom, kde sa stretáva politika s expertízou. Od miery dôvery, konfliktu, lojality či autonómie medzi politickým a administratívnym vedením môže závisieť, či sa odborné poznatky pretavia do reálnej politiky, alebo zostanú len na úrovni deklarácií alebo dokonca predvolebných sľubov. Práve tejto téme by som sa chcel venovať podrobnejšie nabudúce.

Dnes už nestačí mať pravdu za zatvorenými dverami. Nestačí mať kvalitné dáta, odborné analýzy ani dobré argumenty. Treba ich vedieť preložiť do jazyka politiky a verejnosti. Práve v tom spočíva jeden z najväčších problémov súčasného lesníctva. V politike totiž často nerozhoduje, kto má lepšie dáta alebo presnejšiu analýzu. Rozhoduje, kto má svojho človeka. Parafrázujúc známu vetu: kto nemá politika, nemá pravdy.