Čo nové v akademickom priestore?

Katedra lesníckej ekonomiky a politiky TU vo Zvolene sa spolu so sesterskou Katedrou lesnické a dřevařské ekonomiky ČZU v Prahe aktívne podieľala na organizácii „6th International Forest Policy Meeting in Prague“ (IFPM6), jedného z najvýznamnejších medzinárodných vedeckých podujatí v oblasti lesníckej politiky, lesníckeho spravovania a spoločenských aspektov lesníctva v Európe. Konferencia spojila výskumníkov z celého sveta a otvorila diskusie o konfliktoch okolo lesov, polarizácii spoločnosti, environmentálnych politikách, komunikácii sektora, ale aj o fungovaní lesníckych inštitúcií a poradenských systémov. Diskusia o pripravovanej reforme Slovenskej lesníckej komory (SLK) tak nečakane získala aj širší európsky kontext.

Jedna z vyše 30 sekcií konferencie niesla názov „Mapping FOKIS in Europe and beyond“ a venovala sa porovnávaniu systémov lesníckeho poradenstva, transferu poznatkov a podpory vlastníkov lesov v rôznych krajinách Európy aj mimo nej. Diskusia ukázala veľkú rozmanitosť modelov – od silných štátnych systémov až po trhové, sieťové a komunitné formy poradenstva. Zároveň sa ukázalo, že FOKIS (Lesnícky poradenský a inovačný systém) už dnes neznamená iba klasické odborné poradenstvo. Čoraz viac zahŕňa aj difúziu inovácií, adaptáciu na klimatickú zmenu, participáciu, medzisektorovú koordináciu či lokálny manažment konfliktov. V rôznych krajinách tak systémy poradenstva ukazujú odlišné „logiky spravovania“ – od modelov založených na regulácii a kontrole (východná Európa), cez fragmentované a slabé poradenstvo (sčasti južná Európa) až po otvorenejšie systémy učenia, koordinácie a podpory vlastníkov lesa (severná Európa).

Zaujímavý moment nastal pri mojej otázke, či niekde v Európe existuje podobný model, v ktorom by odborní lesní hospodári, taxátori alebo osoby zodpovedné za reprodukčný materiál fungovali v rámci povinnej profesijnej komory s delegovanými verejnými kompetenciami. Odpoveď bola prekvapivo jednoznačná – účastníci nepoznali obdobný príklad ani medzi analyzovanými krajinami projektu FORADVISE.

Za určitý čiastočný paralelný príklad možno považovať rakúsku Landwirtschaftskammer, ktorá predstavuje silnú korporatívnu inštitúciu zastupujúcu poľnohospodárov a vlastníkov lesa. Ide však o odlišný model, než aký sa diskutuje v súvislosti s SLK. Rakúska komora je založená predovšetkým na reprezentácii hospodárskych záujmov vlastníkov a obhospodarovateľov pôdy a lesa a je silno prepojená s agrárnou politikou a systémom sociálneho partnerstva. Nejde však o profesijnú komoru „lesníckych poradcov“ s delegovanými verejnými kompetenciami v takom rozsahu, ako sa objavuje v slovenskej reforme.

Druhým zaujímavým slovenským príkladom je Slovenská poľovnícka komora (SPK), ktorá predstavuje zákonom zriadenú záujmovú samosprávu s povinným členstvom pre osoby vykonávajúce poľovníctvo, lenže ide skôr o záujmovú činnosť ako povolanie. Komora má zákonné postavenie, stabilné financovanie, celoslovenskú organizačnú štruktúru a prenesený výkon niektorých verejných funkcií. V mnohých ohľadoch tak predstavuje na slovenské pomery silný korporatívny model sektorovej reprezentácie v spravovaní prírodných zdrojov.

Aj preto som dlhodobo skôr zástancom silnejšej a inštitucionalizovanej SLK, než iba voľného združenia s obmedzenou reprezentatívnosťou a slabou schopnosťou presadzovať spoločné záujmy sektora. Túto dilemu som podrobnejšie rozoberal už aj v texte Posilnená Slovenská lesnícka komora – príležitosť alebo riziko pre lesnícku politiku?

Zaujímavé pritom je, že už staršie diplomové práce Evy Ľuptákovej a Olivera Knechtu spracované na Katedre lesníckej ekonomiky a politiky upozorňovali, že samotná existencia silnej komory automaticky nerieši všetky problémy sektorovej reprezentácie. Výskumy venované SLK aj SPK identifikovali ako dôležité faktory politického potenciálu ako reprezentatívnosť, odborné zázemie, povinnosť členstva, sektorovú spoluprácu, public relations či schopnosť mobilizovať členov. Zároveň však pomenovali aj limity v podobe slabších kompetencií, konfliktov medzi sektormi, nízkeho záujmu časti členskej základne alebo problémov komunikácie s verejnosťou. Uvedené diplomové práce vychádzali najmä z pohľadu funkcionárov komôr, teda skôr z percepcie vnútorných aktérov než z nezávislej evaluácie jej reálneho fungovania, efektívnosti verejnej politiky prírodných zdrojov alebo spoločenských dopadov. Aj preto treba pri porovnávaní jednotlivých modelov opatrnosť.

Poučenie pre lesníctvo preto možno nie je v jednoduchom spore medzi „silnou“ a „slabou“ komorou. Skôr ide o otázku, ako vytvoriť organizáciu, ktorá bude mať nielen formálnu reprezentatívnosť a odborné zázemie, ale aj schopnosť vytvárať spoločnú agendu, mobilizovať členov, komunikovať s verejnosťou, manažovať lokálne konflikty a dosahovať dohody aj mimo vlastného sektora.

Zároveň však treba otvorene povedať, že silná profesijná samospráva SPK sama osebe automaticky nezaručuje vysokú legitimitu a dôveru verejnosti. Konflikty okolo škôd zverou, regulácie populácií chránených živočíchov alebo vzťahov k ochrane prírody ukazujú, že otázkou nie je iba sila organizácie, ale aj spôsob kontroly, transparentnosti a vzťahu k verejnému záujmu.

Profesijná správa prírodných zdrojov ukazuje na schopnosť aktérov vytvárať funkčné pravidlá samoregulácie, no zároveň treba upozorniť aj na riziko selektívnej kontroly či tolerantnejšieho prístupu k vlastným členom. Práve pri rastúcom spoločenskom tlaku na transparentnosť a legitimitu sa preto ukazuje, že samoregulácia sama osebe nestačí.

Napriek všetkému uvedenému však nemožno reformu SLK vnímať iba ako nejaký experiment. Pri dobre nastavených pravidlách môže predstavovať aj pozitívnu inštitucionálnu inováciu, ktorá posilní profesionalizáciu sektora, stabilitu poradenského systému a schopnosť lesníctva artikulovať svoje odborné pozície vo verejnej diskusii.

Prípadná reforma SLK by preto mohla mať význam ďaleko presahujúci tradičnú stavovskú samosprávu. Nešlo by iba o organizáciu „lesníckych poradcov“, ale potenciálne aj o jednu z kľúčových inštitúcií, ktoré budú ovplyvňovať smerovanie inovácií, rôznych adaptačných procesov a spoločenskej legitimity slovenského lesníctva.

Skutočnou otázkou preto možno nie je iba to, či má byť Slovenská lesnícka komora silná alebo slabá. Dôležitejšie je, akú logiku spravovania bude nová komora zastupovať – či pôjde predovšetkým o systém kontroly a regulácie, o uzavretú profesijnú samosprávu, alebo o otvorenejšiu platformu učenia, koordinácie, participácie a inovácií v slovenskom lesníctve. Práve od tejto voľby môže závisieť nielen budúca podoba SLK, ale aj širšia spoločenská pozícia slovenského lesníctva.