Čo nové v akademickom priestore?

Jadro položenej otázky dobre ilustruje náš nový článok „Lesnícka ideológia v programových vyhláseniach vlády” (Forestry Ideology in the Slovak Government’s Program Statements), ktorý analyzuje vládne programové vyhlásenia z rokov 1992–2023 cez prizmu profesijnej lesníckej ideológie (venoval som sa v blogu tu). Výsledok je jasný: ideologické ukotvenie politických strán sa premieta do lesníckych priorít – pravicovo-nacionalistické a konzervatívne subjekty vykazujú vyššiu zhodu s našimi tradičnými lesníckymi hodnotami a postsocialistické ľavicové strany boli častejšie naklonené nášmu aktívnemu a plánovitému prístupu pri starostlivosti o lesy.

Naša analýza programových vyhlásení vlád zároveň ukazuje, že jednotlivé politické strany pristupujú k lesníctvu veľmi rozdielne a naši najlepší „spojenci“ sú za posledných 30 rokov zrejmí. Slovenská národná strana ako zástupca nacionalistickej pravice sa ukazuje ako najlepší spojenec kvôli nášmu lesníckemu tradicionalizmu, konzervativizmu a uzavretosti. Druhý najlepší spojenec, Strana demokratickej ľavice, bola koncom  90. rokov výrazom nostalgie lesníckej obce po socialistickom, štátom riadenom a technokratickom modeli správy lesníctva. A „mainstreamové“ strany ako napríklad Smer-SSD majú ideologickú zhodu s lesníctvom, ale priorita bola v poľnohospodárstve a nezaujímala ho kvalita lesníckej politiky, dlhodobá vízia či otvorená odborná diskusia. Maďarské strany s ich ekonomickým liberalizmom jednoducho nevoňali konzervatívnemu lesníctvu. Strany ako Hlas-SD, KDH, Progresívne Slovensko alebo SAS, ktoré nemali ministerstvo pôdohospodárstva, samozrejme v analýze chýbajú.

Nezáujem mainstreamových strán o lesníctvo vytvoril priestor, ktorý dokázali využiť extrémisti a populisti: do odbornej témy vstúpili s jednoduchými heslami a konfliktom namiesto riešení. Na Slovensku sa v posledných rokoch čoraz častejšie objavuje spájanie lesníctva s krajne pravicovou populistickou politikou. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o dve odlišné oblasti: jedna je odbor založený na tradícii, vedeckom poznaní a dlhodobej a plánovitej starostlivosti o lesy, druhá je politická orientácia s ostrými hranicami, konfliktnou rétorikou a skratkovitými populistickými riešeniami. Napriek tomu sa tieto svety u nás začali prelínať.

Symbolom tohto spájania sa stal Rudolf Huliak ako nechcený politický produkt éry bývalej vlády, ktorá bola pod vplyvom krajného mimovládneho environmentalizmu predovšetkým pri riešení problému s medveďom hnedým. Tento politik, ktorého správanie nesie znaky agresivity a politickej nekultúry, sa snaží využívať lesnícku tematiku ako účinný prostriedok mobilizácie vidieckych voličov. Jeho sila nespočíva v odborných argumentoch, ale v schopnosti prezentovať jednoduché heslá: „my“ verzus „oni“. „My“ – dedina, hospodári, tradičné hodnoty; „oni“ – ochranári, úradníci, vedci či „Brusel“. Takéto jednoduché chápanie komplexných vecí presne vystihuje jeho štýl myslenia. Takto sa ale odborná téma premieňa na kultúrno-politický konflikt, ktorý je pre populizmus ideálnym palivom.

Najväčším problémom takéhoto uchopenia lesníctva nie je len povrchnosť populistických riešení, ale najmä jeho schopnosť rozdeľovať. Tam, kde by mala prebiehať debata o dlhodobých stratégiách a odborných problémoch pre lesníctvo, sa namiesto toho vytvárajú tábory. Na jednej strane „praví vlastenci“, na druhej strane „nepriatelia vidieka“. Takto sa polarizuje nielen spoločnosť, ale aj samotná lesnícka komunita. Ľudia, ktorí by mohli spoločne hľadať riešenia, sú nútení zaradiť sa do ideologických škatuliek.

Treba pritom priznať, že niektoré návrhy či iniciatívy, ktoré populisti prinášajú pre vidiek, môžu mať racionálne jadro. No ich potenciál sa stráca v okamihu, keď sú sprevádzané xenofóbiou, agresívnou rétorikou a politickou nekultúrou v iných oblastiach. Tým, že sa tieto postoje stávajú súčasťou jedného balíka, znehodnocujú aj to, čo by inak mohlo byť prínosné. Namiesto rozvoja a stability prichádza ďalšie rozdelenie spoločnosti i lesníctva a rast nedôvery.

Moja osobná skúsenosť pritom nie je čiernobiela a dokonca som musel čeliť obvineniam zo sympatií k takémuto pojatiu politiky. Ako obyvateľ Očovej a človek, ktorý sa s týmito ľuďmi stretával v akademickom alebo lesníckom prostredí, som mal možnosť sledovať, ako sa z niektorých konzervatívne zmýšľajúcich ľudí postupne profilujú politici s kotlebovskou minulosťou a populistickou rétorikou. Ich postoje napríklad k Európskej únii sú pre mňa neprijateľné. Síce je veľmi ťažké im vysvetliť, že európska politika je tiež politika, presne ako naša „skvelá“ slovenská, so všetkými svojimi plusmi a mínusmi, no v osobnom kontakte som u nikoho nezaznamenal otvorenú xenofóbiu ani odpor k inakosti. To však nič nemení na fakte, že ich verejné populistické pôsobenie nemožno obhajovať. Úplne iný prípad je Rudolf Huliak, tiež bývalý kotlebovec, ktorý sa dlhodobo a verejne správa agresívne, urážlivo a politicky nekultúrne. Ukazuje sa, že problém nie je len v ideologickom ukotvení či populistickej rétorike, ale aj v osobnostných vlastnostiach a kultúre, ktorú sa rozhodli reprezentovať.

Huliakova sebastredná a narcistická túžba po moci sa naplno prejavila v momente, keď bez váhania opustil vlastnú agendu ochrany vidieka, lesníctva a poľovníctva, ktorou mobilizoval voličov. Z človeka, ktorý sa pasoval za „hlas dediny“, sa v priebehu niekoľkých dní stal kandidát na post ministra športu – rezortu, s ktorým nikdy nemal nič spoločné. Kvôli funkcii bol schopný verejne zradiť, vydierať partnerov, ohovárať bývalých spojencov a intrigovať. Tento obrat ukazuje, že pre Huliaka nie je dôležité, čo reprezentuje, ale že reprezentuje – bez ohľadu na obsah. Aj to je dôkaz, že jeho populizmus je prázdny, flexibilný a poháňaný osobnými ambíciami, nie skutočnou starosťou o vidiek.

Za pozornosť stojí aj postoj pána Ivana Kolenku, ktorého som v minulosti kritizoval za  deformácie akademických štandardov v lesníckej ekonomike (tu a tu). Dnes sa – aj keď nie verejne – objavuje intrigánsky v zákulisí ako podporovateľ samozvanej huliakovskej populistickej kliky aj pri ich spoločnom protieurópskom trolovaní. Nechápajúc komplexnosť finančných mechanizmov EÚ sú títo „finanční experti“ bez mihnutia oka schopní označiť za zradcov národa tých, ktorí sa zaslúžili o vstup Slovenska do EÚ, lebo vraj zadlžili Slovensko. Nie je to prekvapivé: práve kvázi autority, ktoré si roky budovali pozíciu nie odbornosťou, ale zákulisnými praktikami, sú najzraniteľnejšie voči vábeniu populizmu.

Práve preto by mali byť lesnícke autority obozretné. Aj keď môže byť lákavé pridať sa k populárnym hlasom, ktoré ponúkajú rýchle a jednoduché riešenia, dlhodobo je to cesta k strate odborného kreditu. Naozaj je vábivé reagovať na osočovanie a hejty ochranárskych mimovládok príklonom k populistickej pravici. Ak ochranári odhalia naše nepoctivosti, bolo by zbabelé ich popierať. Našou povinnosťou je priznať ich a vyriešiť. Kto namiesto toho hľadá spásu v pravicovom extréme, nerieši problémy, ale len prehlbuje ich dôsledky. Lesníctvo je odvetvie, ktoré pracuje s časovým horizontom desaťročí, nie volebných kampaní a rýchlych riešení. Podľahnúť čaru krátkodobých populistických sloganov znamená ohroziť to najcennejšie, čo lesníctvo má – ešte akú takú dôveru spoločnosti a rešpekt založený na profesionalite.

S týmto spájaním lesníctva s populistickou a extrémistickou rétorikou prichádza aj otázka zodpovednosti. Lesníctvo ako profesia sa môže tváriť, že ide len o marginálny jav, no mlčanie sa v takýchto prípadoch rovná súhlasu. Ak sa tvárime, že na hneve, urážaní a vylučovaní „tých druhých“ alebo politickej nekultúre nie je nič problematické, riskujeme, že sa to stane súčasťou identity samotného lesníctva. Ak lesníctvo prijme extrém ako svoju ochrannú strechu, stratí nielen verejnú dôveru, ale aj vlastnú budúcnosť. Našou úlohou je, aby lesníctvo zostalo synonymom odbornosti, zodpovednosti a rešpektu – nie neslušnej a agresívnej populistickej polarizácie.