Debata, ktorú otvorili Jozef Tancer (tu), Eduard Burda (tu), Damas Gruska (tu) a Emil Višňovský (tu) o kvalite a byrokracii na Univerzite Komenského, patrí k najzaujímavejším diskusiám o vysokom školstve za posledné roky. Tancer upozorňuje na rastúcu administratívnu záťaž a „defenzívnu byrokraciu“, niektorí autori obhajujú význam vnútorných systémov kvality, ďalší pripomínajú historické a inštitucionálne súvislosti problému.
Pri čítaní tejto diskusie som si však položil inú otázku. Nie prečo byrokracia rastie, ale prečo vôbec vznikla.
Ak sa pozrieme na vývoj slovenského vysokého školstva po roku 1989, odpoveď nie je príliš pohodlná. Akademická samospráva získala vysokú mieru autonómie, no nie vždy ju sprevádzala primeraná miera zodpovednosti. Plagiátorské kauzy, slabá kvalita publikačných výstupov, formálne habilitačné a inauguračné konania, pochybnosti o kvalite niektorých študijných programov či klientelistické väzby neboli výmyslom ministerských úradníkov. Boli reálnou skúsenosťou spoločnosti s časťou akademického prostredia. Podobné pochybnosti sa pritom objavujú aj dnes, čo ukazujú nedávne diskusie o kvalite akademického vedenia na niektorých slovenských vysokých školách (pozri tu).
Pred časom som písal o „prelude akademickej excelentnosti“ spojených s pánom Kolenkom, „svetovým vedcom chodbového významu“ – o tendencii akademického prostredia vysvetľovať svoje problémy najmä vonkajšími okolnosťami a súčasne si zachovávať predstavu o vlastnej profesionalite a kvalite (napríklad tu alebo tu). Tvrdil som, že výhovorka „taká bola doba“ po troch desaťročiach prestáva stačiť. Ak chceme rozumieť rastu akademickej byrokracie, musíme si priznať aj vlastný podiel zodpovednosti. Mnohé kontrolné mechanizmy nevznikli preto, že by štát nedôveroval akademikom bez dôvodu. Vznikli preto, že akademická samospráva nedokázala vždy presvedčivo preukázať, že si dôveru zaslúži.
Mám s tým aj osobnú skúsenosť. V prípade verejnej diskusie okolo doktorandského štúdia Miroslava Suju sa objavili pochybnosti a otázky, ktoré bolo potrebné preveriť. Nepovažoval som za problém, že sa nimi zaoberali príslušné orgány univerzity. Naopak. Práve na takéto situácie majú slúžiť etické komisie a vnútorné mechanizmy kontroly. Ich úlohou nie je chrániť jednotlivcov ani poškodzovať ich reputáciu, ale transparentne posúdiť, či boli dodržané pravidlá a akademické štandardy. Aj preto sa mi zdá zjednodušujúce stavať dnešnú diskusiu ako spor medzi slobodou a kontrolou. Bez dôvery nevznikne kvalitná univerzita, ale bez mechanizmov overovania dôveryhodnosti tiež nie.
Rast systémov kvality preto nebol náhodou. Bol reakciou na deficit dôvery. Ak profesionálom nedôverujeme, vytvárame pravidlá. Ak nedôverujeme pravidlám, vytvárame kontrolné mechanizmy. Ak nedôverujeme kontrolným mechanizmom, vytvárame audity. Takto vznikla veľká časť akademickej byrokracie. Akademická byrokracia nevznikla preto, že by slovenské univerzity boli mimoriadne nekvalitné. Naopak, pri porovnaní s finančnými zdrojmi, ktoré majú k dispozícii, dosahujú mnohé z nich pozoruhodné výsledky (tu a tu). Slovenské vysoké školstvo z dlhodobého hľadiska patrí medzi relatívne podfinancované sektory verejnej správy, no napriek tomu produkuje kvalitných absolventov, vedecké výstupy aj medzinárodne konkurencieschopné pracoviská.
V tomto zmysle mali reformy kvality svoju logiku. Priniesli transparentnejšie pravidlá, medzinárodné porovnávanie, tlak na publikačnú činnosť aj väčšiu zodpovednosť voči verejnosti. Mnohé problémy, ktoré boli v akademickom prostredí dlhé roky tolerované, by bez nich pravdepodobne pretrvávali dodnes. To však neznamená, že by sme nemali hovoriť aj o vedľajších účinkoch týchto reforiem.
Ako bývalý prorektor pre vedu nemám problém s hodnotením kvality. Univerzity hospodária s verejnými zdrojmi a musia byť schopné preukázať výsledky. Otázkou však nie je, či hodnotiť, ale ako hodnotiť. Ak sa nástroje zabezpečovania kvality stanú samoúčelnými, môžu začať spotrebúvať energiu, ktorú mali pôvodne chrániť a rozvíjať.
Systém kvality nie je kvalita. Akreditácia nie je kvalita. Smernica nie je kvalita. Indikátor nie je kvalita. To všetko sú nástroje, ktoré majú pomáhať kvalitu vytvárať, podporovať alebo overovať. Ak sa však pozornosť organizácie postupne presunie od samotnej kvality k obsluhe nástrojov, vzniká podobný prelud, aký poznáme z iných oblastí verejnej správy. Organizácia začne optimalizovať procesy namiesto výsledkov. Dokumentáciu namiesto poznania. Súlad so systémom namiesto zlepšovania výkonu.
Práve tu podľa mňa leží najsilnejší argument Tancerovej kritiky. Nejde o odmietanie kvality ani o nostalgický návrat k časom nekontrolovanej akademickej autonómie. Ide o upozornenie, že nástroj sa môže postupne osamostatniť od cieľa, ktorému mal slúžiť. Otázkou preto nie je, či systémy kvality potrebujeme. Otázkou je, ako zabrániť tomu, aby sa z kvality nestal systém kvality a z univerzity organizácia, ktorá venuje viac energie preukazovaniu kvality než jej vytváraniu.
Akademická obec si musí priznať, že rast systémov kvality a kontroly neprišiel bez príčiny. Bol reakciou na obdobie, keď akademická samospráva nie vždy dokázala presvedčivo garantovať kvalitu, transparentnosť a zodpovednosť. Rovnako by však štát a regulačné autority mali pripustiť, že univerzitu nemožno riadiť výlučne prostredníctvom indikátorov, auditov a procedúr.
V jadre dnešnej diskusie preto nestojí spor medzi kvalitou a byrokraciou. Ide skôr o napätie medzi dvoma predstavami univerzity. Na jednej strane stojí humboldtovská univerzita založená na akademickej slobode, profesijnej etike a dôvere v odborný úsudok. Na druhej strane univerzita formovaná princípmi New Public Management, v ktorej sa kvalita preukazuje prostredníctvom merateľných ukazovateľov, evaluácií a kontrolných mechanizmov.
Ani jeden z týchto modelov dnes neexistuje v čistej podobe. Návrat k romantickej predstave úplne autonómnej akademickej obce nie je realistický. Rovnako problematická je však predstava univerzity ako organizácie, ktorú možno riadiť výlučne prostredníctvom zbyrokratizovaných pravidiel, metrík a auditov.
Skutočnou výzvou nasledujúcich rokov preto nebude ani deregulácia, ani ďalšia regulácia. Bude ňou hľadanie novej rovnováhy medzi akademickou slobodou a verejnou zodpovednosťou, medzi profesionálnym úsudkom a externou kontrolou, medzi dôverou a overovaním kvality. Bez dôvery vzniká byrokracia. Samotná byrokracia však dôveru obnoviť nedokáže.
Celá debata | RSS tejto debaty